Utajený život

22. Chaos

Je nedeľa, je večer a ja stále trčím doma a nudím sa. Teraz mi tu aspoň robí spoločnosť Stella. Keď som prišla domov z kliniky, mama ma už čakala. Nič som nepovedala, neodpovedala som jej na otázky, bola som ticho a prešla okolo nej hore do izby. Stella ma poslušne nasledovala akoby mi rozumela, že sa s ňou nechcem baviť. Vlastne, odkedy ju mám pri sebe cítim sa viac v bezpečí.

Ležím na posteli, Stella leží vedľa mňa, počúvame šum dažďa a od nudy sledujeme ako stekajú kvapky po okne. Ešte chvíľu tu tak ostanem začnem šedivieť. Potrebujem vypadnúť a je mi jedno, že vonku prší. Pozrela som sa na Stellu a ona zas zdvyhla hlavu ku mne. Vedela som, ani neviem ako, ale vedela som, že myslíme na to isté. Naraz sme sa postavili a zišli dole. Obliekla som sa, obula a bez slova vyšla von. Nemám v pláne sa s mamou rozprávať, kým za mnou nepríde a nepovie mi úplne všetko.

Vyšla som cez vchodové dvere a Stella okolo mňa poskakovala a vrtela chvostom. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a bez toho aby mi vadil dážď som vykročila po ulici. Ani neviem kam idem, ale aspoň to tu viac spoznám.

Na uliciach nikto nebol, ako by aj mohol keď sa z pokojného dažďa, stal po chvíli hlučný lejak. Skoro nič som nevidela, bola som zmoknutá ako myš a ľudia čo ma zahliadli z okna, na mňa pozerali ako na blázna. Väčšina ľudí by sa rozbehlo niekam skryť, no ja mám dážď rada a konečne po dlhej dobe, som sa cítila uvoľnene a slobodne.

Už hodinu blúdim po uliciach,ale vážne...stratila som sa. Po chvíli som prišla ku križovatke a keďže som nevedela kde som, tak som zabočila kde mi prišlo. Veď keď už si stratený, viac sa už stratiť nedá☺.

Pred sebou som zbadala nemocnicu tak som vošla. Za prvé mi začína byť trochu zima a za druhé tam robí moja mama. Dúfam, že má službu, alebo...radšej nech ju nemá. Kedže psy dnu nemôžu, tak som Stelle povedala nech ostane vonku pri dverách.

Už ako som vošla som si všimla, že majú všetci naponáhlo. Pomaly som šla rovno po uličke a snažila sa príliš neblokovať cestu doktorom. Zastavila som sa chrbtom k recepcii, keď som uvidela na konci chodby Scotta a toho nie príliš milého Dereka. Za mnou sa zrazu ozval známy ženský hlas. ,,Sarah?" Otočila som sa a tam stála Melissa, Scottova mama. ,,Áno to som ja, dobrí večer" pozdravila som sa. ,,Venovala by som sa ti, ale máme tu menší zhon" povedala s úsmevom. ,,Iste, to nevadí. Rada som vás stretla" zakričala som za ňou keď utekala preč. Stihla mi ešte odkričať ,,Aj ja teba!". Scott si ma asi všimol tak sa ku mne rozbehol. Ani on nevyzeral, že má málo práce.
,,Ahoj Sarah, čo ty tu? Stalo sa ti niečo?" Spýtal sa starostlivo. Jasné, veď som sa len tak objavila v nemocnici, a načo by som tu asi tak chodila? ,,Nie, nie, len som išla okolo." Pousmiala som sa. ,,Aha, tak fajn. Vieš,mala by si ísť domov." Vravel, akoby ma odtiaľ chcel dostať preč. ,,Prečo?" nechápala som. Za Scottom sa objavil udychčaný Stiles. ,,Sc...Sco..Scott, márnica" povedal Stiles a rýchlo dýchal. Zamračila som sa na nich. Čo v márnici?
,,Musíme ísť, prepáč. Sarah, choď domov" povedal a poslal za mnou Dereka. Scott a Stiles odišli a ku mne pristúpil Derek. ,,Poď, odveziem ťa domov" povedal a chytil ma za plece ako nejaká ochranka. Už sme boli pri dverách, keď som niečo zacítila. Akoby niekomu, asi aj viem komu, ubližovali. Keďže necítim pocity ľudí, tak to bolo nejaké zviera. Zastavila som a silnejšie sa oprela o Derekovu ruku, pretože sa mi zatočilo v hlave. Zamračene sa na mňa pozrel a odtiahol ma k stene, aby sme neblokovali cestu. ,,Čo sa deje?" Spýtal sa. ,,Ja..ne..neviem" zdvyhla som zrak k nemu a on ostal zaskočený. Cítila som ako sa mi rozsvietili oči ,,Poď, rýchlo!" Ťahal ma do nejakej miestnosti kde nikto nebol. Zavrel dvere no kým ma nedržal, prišlo mi strašne zle tak som spadla na zem. Rýchlo ku mne pribehol a zdvyhol mi hlavu. Ako sa mi točilo v hlave som skoro nič nevidela.
,,Sarah, počúvaj ma! Musíš sa ukľudniť jasné? Neviem čo si zač, no viem že cítiš keď sa deje niečo zlé zvieratám. Teraz dávaj pozor, nevnímaj to." Chytil moju tvár do svojich rúk a zapozeral sa mi do očí. ,,Si tu, v tejto miestnosti, len ty a já. Žiadna bolesť, žiaden strach či utrpenie. Vnímajú len seba, svoje pocity a svoju bolesť" vravel a stále má nepúšťal. ,,Ale...mňa nič..nebolí" povedala som a on sa znova zamračil, no teraz starostlivo.
O chvíľu som ucítila ostrú, pálivú bolesť na ruke. Hlasno som skrýkla. Už som necítila nič iné len tú ranu na mojej ruke.

,,Si v pohode?" Spýtal sa. ,,Hej, som" predýchavala som tú bolesť. Niečo roztrhal a obviazal mi tým ruku. Pomohol mi vstať a dal na si sadnúť na posteľ. ,,Bolí to veľmi?" spýtal sa. So zatvorenými očami som prikývla. ,,Zoberiem ťa domov a tam ti to ošetrím. Tu nemôžem keďže by sa to mohlo znova vrátiť" Svoju pravú ruku dal okolo môjho pása, a ľavou chytil moju ľavú ruku. Pomohol mi vstať a pomaly sme išli cez ľudí až sme sa dostali von kde ešte stále pršalo. Stella k nám rýchlo pribehla, akoby vedela čo sa tam práve stalo. Derek ma odniesol k nejakému čiernemu autu. Vytiahol kľúče, takže je asi jeho😁. Otvoril mi dvere a pomohol mi nastúpiť. Zavrel a otvoril zadné aby nastúpila Stella, rýchlo obehol auto a nastúpil. Kým naštartoval, pozrel sa ešte na moju ruku na ktorej už krv presakovala bielu látku.
Na ceste ku mne domov, vždy pri pohľade na moju ruku sa zamračil a pridal plyn. Keď sme dorazili, znova rýchlo vystúpil a už bol pri mne, aby mi pomohol z auta. Stella sa tiež nejako dostala von. Keď som išla otvoriť dvere zastavil ma. ,,Tvoja mama je doma" dočerta! ,,Dostaneš sa nejak do svojej izby, aby si to nevšimla?" spýtal sa. ,,Hej vpohode" odvetila som mu a čakala, že odíde no zašiel niekde za dom. Pomaly som vošla a chcela výjsť hore no mama zastavila. Cez ruku som si prevesila mikinu a ľahostajne sa na ňu pozrela. ,,Chcem sa s tebou porozprávať" povedala a naznačila, aby som ju nasledovala.
Prišli sme do kuchyne, mama sa postavila z jednej strany pultu a ja som si sadla z druhej strany na stoličku. Aspoň nevydela moju ruku. Stelle som už pri vchode povedala nech ide do izby.
Mama po chvíli mlčania začala.

Po ,,kratšom,, čase nová časť.😊 Nemala som teraz čas, keďže mám skúšky atď.
Ale..Prijali ma na školu 😁. A áno viem koľkích to tu asi tak zaujíma...
No newa😀. Dúfam, že sa vám páči tento príbeh a...Ďakujem všetkým za hlasy a budem rada za každý komentár. 💗