Tajomná - Druhý Život

17. KAPITOLA

Rhamas,
Shakara – Ľadová zem,
začiatok leta, 6450

Došli nám zásoby jedla aj vody. Čo budem teraz robiť? Bez jedla prežijeme, ale čo voda? Ak nenájdeme do dvoch dní nejaký prameň, tak sa so životom môžeme pokojne rozlúčiť," povedal celý bez seba Torni. Werghand kráčal po pri ňom.
„Keby sme si dnes trochu švihli tak do večera sme za púšťou. Teda aspoň myslím," povedal Werghand. Torni sa začal smiať. Toron naňho nepríčetne pozeral.
„Určite prejdeme deväťdesiat míľ za deň," smial sa ďalej.
„Keby si sa stále na niečo nesťažoval už by sme boli na konci Shakary," povedal trochu nahnevane Werghand.
„Takže ja za to môžem..." Werghand prikývol a Torni zavrčal. Ďalej sa už nehádal lebo vedel, že by ich to len zdržovalo. Tir celú dobu mlčal takisto aj Toron.
„Ak dnes nenarazíme na nejaký prameň do zajtra sme mŕtvy," povedal Torni ešte raz, tentoraz však oveľa tichšie. Bol unavený takisto ako aj všetci ostatní. Museli sa okamžite dostať do Ailanu. Tam aspoň nie je žiadna prekliata púšť.
Werghand cítil horúčavu ako ho spaľuje po celom tele. Slnko pálilo v tento deň ešte väčšmi ako včera. Ešte chvíľu budú na tejto horúčave a Werghand odpadne. Cítil sa ospalo, ale vedel, že ak by zaspal asi by sa upiekol. Nechápal ako môže mať Tir na sebe čierny plášť. Možno, že on bol na to zvyknutý, ale trpaslíci nie.
„Nedokážeš vyčarovať nejakú vodu?" opýtal sa Werghand, keď sa otočil ku Tirovi. Teraz kráčal dozadu. Tir potriasol hlavou.
„Dokážem, ale je to len ilúzia" povedal.
„To znamená?" spýtal sa tentoraz Torni.
„To znamená, že bude, ale len pre chuť a keďže voda chuť nemá tak ti nedokážem pomôcť. A okrem toho by som sa tak vyčerpal, že by som nedokázal chodiť," povedal Tir Tornimu. Ten len pokrčil plecami.
„Načo je potom dobrá mágia, keď nedokáže toto?"

Pomaly sa stmievalo. Werghandovi nebolo najlepšie a cítil sa dehydrovaný. Voda mu teraz naozaj chýbala. Prečo sa dal vlastne presvedčiť elfom? Len kvôli tej jednej nezmyselnej vete?
Werghand bol ak vysilený, že sa potkol a spadol. Toron k nemu pribehol.
„Si v poriadku?" opýtal sa. Werghand nedokázal odpovedať. Všimol si, že aj Torni sa musel posadiť, aby tiež náhodou nespadol, zato Tir stál v čiernom plášti neďaleko nich. Vyzeral akoby išiel niekde preč. Toron naňho niečo zvolal a Tir mu zas odpovedal. Werghand bol taký vyčerpaný, že mu už ani nerozumel. Toron sa znovu k nemu otočil a Werghand ho videl už iba rozmazane. Toron volal jeho meno, ale Werghand už dokopy nič nevnímal.
Zrazu všetko sčernelo.

Rhamas,
Ailan,
začiatok leta, 6450

Werghand otvoril oči. Nachádzal sa v akejsi miestnosti. Steny tu boli biele, bolo tu jedno obrovské okno spolu so žltými závesmi. Posteľ bola naňho až moc mäkká a prikrývka mala takisto ako závesy žltú farbu.
Werghand otočil hlavu na bok. Na jeho prekvapenie stála pri posteli postava. Bol to Tir. Na sebe mal ako vždy čierny plášť.
„Konečne si hore," povedal Tir.
„Čo sa stalo?" pýtal sa Werghand chrapľavým hlasom.
„Odpadol si. Ja som zatiaľ išiel na prieskum a našiel som malé jazierko. Potom sme ťa tam dotiahli a nasilu ti dali piť. Bol si trochu mimo. To asi z toho slnka," vysvetlil mu Tir. Werghand si však na nič nepamätal.
„A teraz som kde?" spýtal sa a posadil sa.
„V Esseinom zámku." V Ailane. Werghand sa usmial.
„Takže už môžeš chodiť?" tentoraz sa spýtal Tir. Werghand prikývol a postavil sa z postele. „Dobre takže môžeme vyraziť," usmial sa Tir. Werghand si zobral svoju kapsu a spolu s Tirom vyšli na chodbu.
„Tir?" oslovil ho, keď zavrel dvere. Tir sa naňho pozrel spýtavým pohľadom.
„Viem, že to trpaslíci nemajú vo zvyku, ale..." „Nemusíš to hovoriť ak nechceš. Aspoň som ti splatil dlh," skočil mu Tir do reči. Werghand sa zarazil.
„Ako to myslíš?" spýtal sa, keď spolu prechádzali bielou chodbou.
„No, myslím to keď sme boli vtedy na púšti," vysvetlil. Werghand pokrútil hlavou.
„Dlhy budú splatené až na konci tejto cesty," povedal. Tir sa len usmial a spolu prešli bielou chodbou. Na jej konci zabočili doľava a potom zase doprava. Werghand vedel, že keby tu s ním nebol Tir, tak by asi zablúdil. Ale bol rád, že ich kráľovná Essea prijala. Ale ich poslanie nemohlo už dlhšie čakať. Werghand bol pripravený za tento deň, podniknúť, čo najdlhšiu časť ich cesty. Essiné mesto nebolo ďaleko od Mironu, takže do večera by mali stihnúť prísť pre Zlatú pevnosť a tam by ostali na noc. Až ráno by to išli preskúmať.
Keď už boli von z Esseinho zámku, Werghanda oslepilo svetlo. Von bolo horúco a to bol len začiatok leta.
Chodník, ktorým išli bol oveľa kratší ako vyzeral. Po jeho bokoch stáli vysoké duby a za stromami boli obrovské záhrady.
Werghand si všimol, že pri striebornej bráne stoja Toron, Torni, traja vojaci a nejaká žena.
Tir s Werghandom k nim zamierili. Werghand sa neustále pozeral na ženu, ktorá stála medzi vojakmi. Mala krátke čierne vlasy. Jej hlboké sivé oči mu pohľad nachvíľu opätovali, potom ich znova upriamila na Torona, ktorý jej niečo rozprával. Až teraz Werghand zistil, že to je kráľovná Essea.
„Ďakujeme za vašu pohostinnosť, ale teraz musíme ísť ďalej," povedal Toron, keď Werghand s Tirom zastali za ním.
„Bola to len maličkosť. Teraz keď je tu nové zlo sa môžete na mňa spoľahnúť, budem vám hocikedy k dispozícii. Trpaslíci pomáhajú ľuďom už veľmi dlho a je na čase, aby sme vám to začali splácať. A teraz vás Rhamas znova potrebuje!" povedala Essea piskľavým hlasom.
„Nemali by ste to tak nahlas hovoriť. Služobníci mŕtvej zeme sú už aj na vašom území a nechceme, aby sa našim spojencom niečo stalo," upozornil ju Toron.
Počul som dobre? Mŕtva zem je už v Ailane? Werghand nemohol tomu uveriť. Tak rýchlo sa pohybuje. Čo vlastne od nás chce? Chce nastoliť v krajine Zlo? Chce vládu? Pomstu? Werghand nevedel odpovedať na tieto otázky. Odpovede mali nájsť v Siedmom klane. A kto vie ako dlho ich budú hľadať. Možno sa im už cestou niečo stane.
Essea len nemo prikývla. Tvár mala bledú a v očiach jej sršal strach.
Brána sa otvorila a trpaslíci spolu s Tirom vyrazili na cestu.
„Už ti je lepšie?" opýtal sa Toron, keď boli len niekoľko metrov za bránou. Werghand sa usmial a prikývol.
Celú cestu premlčali a išli oveľa rýchlejšie ako keď boli na púšti a to sa aj vyplatilo. Keď sa stmievalo boli už v Mirone asi päť míľ od Zlatej pevnosti.

Rhamas,
Miron,
začiatok leta, 6450