Tajomná - Druhý Život

21. KAPITOLA

Rhamas,
Ailan,
leto, 6450

Bolo skoro ráno, keď Nolme, Alyatur, Werghand, Torni a Tir vyrazili na cestu. Postupovali oveľa rýchlejšie, ako Werghand čakal. Werghand tipoval tak ešte pol dňa cesty, kým dôjdu do piateho klanu. Mohol len ďakovať bohom, že majú kone i keď ho z toho sedenia bolel chrbát.
Príroda bola prekrásne zelená, akoby by vôbec netušila, čo sa deje niekoľko míľ odtiaľto. Vzduch bol veľmi ťažký a na oblohe sa začali hromadiť oblaky. Bude búrka, pomyslel si Werghand. Aj Tir si to všimol, no nič nepovedal. Werghand vedel, že ak chcú prísť suchí do pevnosti musia si trochu pohnúť. Uvedomovali si to všetci, no zatiaľ to nik nevyslovil nahlas.
Zrazu Alyatur popohnal svojho koňa rýchlejšie a všetci hneď pochopili prečo. Alyatur takisto nemal dobrý pocit z predchádzajúcej búrky.

Keď konečne prešli polovicu krajiny Ailan bez problémov zastali, ale len na chvíľku. Obloha bola tmavšia a tmavšia.
„To bude poriadna búrka," ako prvá zkonštatovala Nolme. To bola prvá veta, ktorú Werghand počul za posledný dvanásť hodín. Udivovalo ho, že elfovia sú tak tiché bytosti.
„Nepáči sa mi to," povedal tentoraz zamračene Tir.
„Akokeby nás bohovia chceli pred niečím varovať," dodal Torni. „A mi nevieme pred čím." Werghand ich rozhovor nepočúval. Bol rád, že stojí. Ponaťahoval si všetky stuhnuté svaly. Už len chvíľu a budú u trpaslíkov z šiesteho klanu. Werghand nemohol poprieť, že sa v pevnosti cíti oveľa lepšie, ako v prírode. Radšej bude spať na tvrdej posteli, ako mrznúť niekde vonku v daždi na zemi. Werghand jednoducho nemal moc rád prírodu. A príroda jeho.
„Pokračujeme!" zavelil Alyatur. „Ak nechceme, aby nás táto búrka chytila musíme si pohnúť," dodal.
Všetci okamžite vysadli na kone. Pred nimi bola dlhá cesta, popri ktorej neboli žiadne stromi ani nič, kde by sa dalo ukryť. Anuil bol oproti Mironu oveľa menej lesnatejší a elfovia sa v MIrone cítili lepšie, ako na otvorenom priestranstve, kde sa nemali kde ukryť.
Werghand bol spokojný. Možno túto ríšu nepoznal nejako dobre, no vedel, že sa musia do šiesteho klanu dostať, čo najrýchlejšie. Musia rpaslíkov oboznámiť s tým, čo sa na nich chystá. Rozmýšľal, čo sa asi tak stalo s Tretím klanom trpaslíkov, no ani náhodou by sa tam teraz neodvážil ísť, keďže si to miesto podmanila Mŕtva zem.
Zrazu si spomenul na Corona. Čo sa s ním asi tak stalo? Werghand ho považoval za zradcu, ale pravda bola taká, že celú dobu mal Coron pravdu. Žije vlastne ešte? Werghand sa rozhodol, že keď bude mať čas príde Corona pozrieť a ospravedlniť sa za to, že ho považoval za zradcu a samozrejme mu poďakovať za všetko, čo preňho spravil a bolo toho dosť.
V diaľke už bolo vidno pohorie Amber. Werhand sa tešil čím ďalej tým viac. Už len niekoľko hodín...
„A čo budeme robiť, keď tam prídeme?" opýtal sa Alyatur.
„Povieme im to, čo odkazuje kráľ Zorn," odvetil mu Torni, ktorí sedel za ním. Alyatur len nepochopene prikývol. Nevedel, aký odkaz majú povedať kráľovi Irkulovi, ale asi ho to zatiaľ dáko nezaujímalo.

Rhamas,
Girgas,
leto, 6450

Krásnu letnú oblohu zakryli tmavé mraky. Vyzeralo to akoby každú chvíľu malo pršať. Vzduch bol ťažký. Vietor fúkal čoraz silnejšie. Toto nebolo leto, ako každé iné.
Skupina vysokých elfov sa predierala pomedzi stromy. Tváre mali zakryté a tmavé plášte im viali vo vetre. Nemali pre sebe žiadne kone, no i tak sa pohybovali rýchlo a sebaisto, akoby mali jasný cieľ, kde sa potrebujú dostať.
Prvé kvapky dažďa už dopadali na zem.
Skupina elfov zastala.
„Musíme sa niekde schovať!" prekričal vietor jeden z elfov a dal si dole šatku, ktorou mal zakrytú tvár. Elf mal bledú tvár a krásne zelené oči.
„Bolo by to fajn, lenže tu sa nemáme, kde skryť, ak si si to ešte nevšimol!" vyprskol naňho druhý elf s tmavými očami.
„Za týmto lesom by sa mala nachádzať Ivá pevnosť, ktorú obýva šiesty klan trpaslíkov, môžeme skúsiť šťastie tam," odvetil zelenooký elf.
„Je to veľmi nebezpečné! Nevieš o tom, že v Rhamase sú teraz elfovia a trpaslíci najväčší nepriatelia?! Vieš vlastne proti komu je táto vojna?" povedal druhý elf.
„Ento má pravdu musíme to aspoň skúsiť," zastal si Enta ďalší elf. Elf s tmavými očami nakoniec prikývol.
Ento sa usmial a tvár si znova zakryl šatkou. Spolu s celou skupinou svižne vykročili z lesa von smerom k pohoriu Amber, čiže na sever. Dážď bol čím ďalej tým silnejší.
Keď konečne vyšli z lesa vietor dúkal oveľa silnejšie. Cesta ich viedla rovno cez lúku až k Sivej pevnosti. Trpaslíci ich mohli už dávno vidieť z pohodlia ich pevnosti. Ento mal obavy... Čo ak ich kráľovná Kadrin – kráľovná šiesteho klanu, neprijme? Čo ak ich dá hneď na mieste zabiť? Ento síce nevedel, ako sa kráľovná zachová, nepoznal ju. Budú jej to musieť nejako dokázať. Ento vedel, že v tejto dobe, kedy trpaslíci bojujú proti elfom, bude veľmi ťažké presvedčiť trpaslíkov, že nepatria k tým elfom z Ithelu.
Dážď bol čoraz silnejší. Skupina elfov takmer bežala oproti pevnosti, ktorá sa v plnej kráse pred nimi týčila. Brána pred pevnosťou bola zatvorená. Ento si všimol svojim elfskými očami, že v tej diaľke sa niečo deje. Že sa tam pohybujú malé postavy. Boli to trpaslíci. Už si ich určite všimli.
Skupina elfov sa blížila k Sivej pevnosti, každým krokom boli čím ďalej tým bližšie. Postavy trpaslíkov boli oveľa lepšie viditeľné, i keď cez ten dášť Ento moc nevidel. Až teraz si všimol, že trpaslíci majú na sebe prohodené kabáty s kožušinami. Takto leto nemalo vyzerať! Mŕtva zem si nepodmanila len územie, ale aj počasie.
Keď už brána bola blízko Ento so skupinkou elfov spomalil. Trpaslíci už stáli nastúpení v rade pred bránou. V rukách držali štíty.
Elfovia zastali, no Ento pokračoval ďalej sám. Cestou ku bráne si odopínal od opaska meč, potom dýku. Zhodil na zem aj vak so šípmi, ktoré mal celú dobu prehodené na pleciach. Odhodil aj luk. Ku bráne prišiel úplne odzbrojený.
Jeden z trpaslíkov sa pohol smerom k nemu. Brána však neustále ostala zatvorená. Trpaslík bol zo všetkých trpaslíkov tam stojacich navyšší. V ruke držal pomaly väčšiu sekeru, ako bol on sám. Jeho tvár zdobilo veľa jaziev.
„Čo tu hľadáte?!" položil otázku, ako prvý trpaslík dosť drsne.
„Potrebujeme sa skryť pred búrkou a rozmý..." Trpaslík sa začal smiať. Ento sa naňho zmätene pozrel.
„Myslíš si, že tu nejakých elfov strpíme?!" zasmial sa trpaslík ešte raz.
„Samozrejme. Však som tu ja!" povedal niekto zo zadu. Trpasík sa otočil na svoju armádu a takisto Ento sa pozrel tým smerom. Trpaslíci sa rozostúpili a pomedzi nich prešla elfka- mala dlhé svetlé vlasy. Cez ramená mala prehodený tmavý plášť. Za ňou išla ďalšia trochu vyššia ako ona postava. Ento mu nevidel do tváre, keďže mal na hlave kapucňu.
„Kráľovná Kadrin vám odkazuje, vážený pán trpaslík, že máte hosťov pustiť dnu," povedala elfka. Ento ju odniekiaľ poznal a presne vedel odkiaľ. Elfka sa naňho usmiala. Bola to Narmora! Narmora, ktorá cestovala s Andorou, keď sa prvýkrát stretli.
Trpaslík len prikývol, no nič nepovedal. Brána sa pomaly so škrípním kúsok pootvorila.
Ento sa otočil na svojich priateľov elfov, ktorí stáli neďaleko od brány a čakali, a kývol im nech prídu k nemu. Spolu s nimi vošiel do pevnosti.
Narmora s neznámym ich čakali. Spolu s nimi sa Ento vydali cez pevnosť.
„Narmora," oslovil ju Ento. Narmora sa otočila a zastala pred veľkými dverami.
„Áno?" opýtala sa.
„Zmenila si sa. Už nie si... proste nevyzeráš tak, ako predtým," povedal Ento s úsmevom. Narmora prikývla.
„Keď som bola za hranicami Rhamasu, zistila som, že nie som to, čo som. Zistila som, že som úplne niekto iný a Nacilme mi v tom pomohla. Ale aj tak by som sa nedozvedela, kto som nebyť Andory." Neznáma bytosť, ktorá stála za Narmorou sa trhla pri mene Andora. Ento sa na neznámu osobu pozrel.
Osoba pristúpila bližšie a dala si z hlavy dole mokrú kapucňu. Ako prvé si Ento všimol jeho špicaté uši. Bol to elf! Potom si všimol jeho vlasy. Boli po ramena krátke a mierne vlnkaté.
Elf s tmavými očami, ktorý prišiel s Entom sa začal smiať. Neznámy elf naňho upriamil svoje modré oči.
„Je tu niečo vtipné?" opýtala sa Narmora. Elf s tmavými očami sa prestal smiať.
„Prečo máš také krátke vlasy? Veď nevieš, že keď má elf krátke vlasy znamená to, že zradil svoj rod alebo že sa nejako previnil?" opýtal sa s úsmevom tmavooký elf. Aj Narmora sa teraz pozrela na svojho priatea elfa čakala odpoveď i keď ju už dávno poznala.
„Pre mňa neplatia žiadne porušné zákony, ktoré sa majú vzťahovať na elfa. Týmto dávam najavo, že ma nikto nevlastní, že som samostatný a nezávislí elf..."
„Znamená to, že si samotár?" skočil mu do reči modrooký elf.
„Nie, ja nie som samotár. Ja len cestujem po svete so svojimi priateľmi a robím aspoň niečo užitočné pre tento svet! V našej zemi sa elfovia delia podľa rás – Lesní elfovia, Vodní elfovia, Slneční elfovia, Mesační elfovia, Divokí elfovia a Temní elfovia. Ja som patril k tej poslednej rase. K Temným elfom, ktorí boli veľmi dlho považovaní za zlo. Takto dávam na javo, že ja nie som ako ostatní a som sám sebov," vysvetlil elf. Všetci mlčali.
„Presne tak. Nikto z nás nie je rovnakí. A mimochodom toto je Faileon. Spolu ešte s niekoľkými elfmi nasledujú Andoru až zo Slobodného Fjordu," povedala tentoraz Narmora a otočila sa ku veľkým dverám, ktoré s pomocou Faileona otvorila.
Pri veľkom okne stála malá trpaslíčka. Ruky mala založené za chrbtom a dívala sa z okna. Všetciv tichosti vošli do miestnosti.
„V tejto dobe už naozaj neviem komu mám veriť," začala trpaslíčka. „Ospravedlňujem sa za to, čo sa stalo vonku, nech už sa stalo hocičo," povedala znova a tentoraz sa otočila.
„Ďakujeme, že ste nás prijali. Ako ste vedeli, že nie sme nepriatelia?" opýtal sa Ento. Kadrin sa usmiala.
„Ako som to vedela? No, totiž ja som to vlastne ani nevedela. Keby nebolo Narmory už dávno by som vás nechala zabiť," povedala Kadrin s úsmevom na perách.
Kadrin si pohľadom premerala každého z elfov, ktorí prišli s Entom. Bolo ich vrátane Enta dokopy dvanásť.
„Odkiaľ ste?" opýtala sa tentoraz Kadrin.
„Pochádzame z Luthovho mesta," povedal smutne Ento. Každý, kto bol v miestnosti vedel, že Luthovo mesto existovalo pred ôsmymi rokmi v strede Rhamasu. Tam kde sa pretínali všetky ríše a kde vládol sám najmocnejší mág Luth.
„A kde ste boli doteraz?" opýtala sa Kadrin znova. Ento mlčal. Bolo mu smutno pri spomienke na starého priateľa Lutha. Bolo to možno neuveriteľns niektorými elfmi z Ithelu rozhodli, potom ako sa kráľovnom elfov stala Númeya, že oddídu, pretože vedeli, že prídu ťažké časy. Títo elfovia nepatrili do Ithelu. Hneď ako precestovali celý Rhamas a nevedeli kde sa majú usídliť cestou stretli Lutha. Bol ešte mladý. Takisto ako oni aj on hľadal miesto, kde by zapadol. Preto sa rozhodli, že založia nové mesto, kde by mohlo prísť každý, kto sa cíti byť opustený medzi svojim druhom.
Luth sa priučil kúzla a stal sa jedným z najmocnejších čarodejov všetkých čias Rhamasu.
Raz sa do mesta dostala aj jedna mága menom Nacilme. Prebývala tam spolu s nimi až kým sa s Luthom nepohádala. Nacilme a Luth boli kedysi manželia, no keď nastala tá hádka odišla za hranice Rhamasu a nikto ju už nikdy nevidel.
Ento spolu s ostatnými elfmi, ktorí prežili útok alfov, keď sprevádzali mága Hísima do Ithelu, Nacilme hľadali, aby sa mohli skryť pred hrozbou Sunduril.
„Prebývali sme za hranicami Rhamasu v jednom lese, ktorý sa nachádzal za pohorím Amber," odpovedal namiesto Enta modrooký elf. Kadrin prikývla.
„Musíte byť unavení. Narmora vás zavedie do vašich izieb," povedala nakoniec Kadrin a usmiala sa na nich. Narmora len prikývla a vyšla z miestnosti. Ostatní ju následovali.

Stáli pred jednymi menšími dverami.
„Takže toto je vaša izba. Je vás iba dvanásť takže by ste sa tam mali vojsť," povedala Narmora. Vedľa nej stál Faileon a prebodával ich pohľadom.
Elfovia sa poďakovali a vošli dnu.
„Ento? Môžeme sa s tebou porozprávať?" oslovila Enta ešte Narmora. Ento prikývol a zatvoril dvere. Narmora sa otočila a pokračovala rovno chodbou až ku jedným schodom. Všetci traja vystúpili po schodoch na druhé poschodie v pevnosti. Narmora potom pokračovala menšou chodbičkou až nakoniec zastala pri jedných dverách. Otvorila ich a spolu s Faileonom vošli dnu. Ento ich nasledoval.
Miestnosť bola obrovská a všade sa nachádzali knihy. Knižnica!
Narmora si spolu s Failonom sadli za jeden menší stôl a naznačili Entovi, aby si prisadol.
Keď Ento sedel Nolme vybrala spod stola jednu knihu a podala ju Entovi. Ento ju ochotne zobral do rúk a najprv si poobzeral obal knihy. Nepoznal tú knihu.
Otvoril ju a listoval. Ento sa pri jednej strane zastavil. Očami prebehol každý riadok aspoň dva razy. Nemohol uveriť tomu, čo tam je napísané.

Píše sa rok 6442. Je začiatok jari a ja sa spolu s Narmorou nachádzam v ríši Edwin.
V noci sas udialo niečo naozaj veľmi zvláštne. Cestou do Ithelu sme stretli zaujímavých elfov. Najviac ma však zaujal jeden tmavovlasý so zelenými očami. Bol taký iný od elfov, ktorých som poznala ja a predsa rovnaký, ako všetci ostatní elfovia, ktorí tam s ním boli.
Jeho meno je Ento. Nepoznám ho a aj tak mi príde akoby som ho poznala celú večnosť. Je na ňom niečo, čo sa mi páči. Možno to nie je ani tak celkom jeho výzor, ale povaha. V jeho očiach vidím odvahu, jeho slová sú silné a sebavedomé.
Vyzerá akoby niečo stratil, ale bojuje za to, čo je správne aj po tom všetkom. Kto je tento elf? Kto to je, keď sa nebojí toho, čo ho čaká?
Je iný a predsa, ako ostatní. Ako je to možné? Kto to je?
Cítim, že je niečím zaujímavý. Niečo spravý pre túto zem. Aj on sa bude raz podieľať na jej záchrane, je to aj jeho zem, i keď to netvrdí.
Raz bude bojovať po boku svojho národa. Raz spravý niečo výnimočné. Raz...

Ento sa ohromene díval ne ten text. Vedel, kto to písal. Do očí sa mu nahrnuli slzy. Nevedel, čo má na to povedať. Nevedel, či sa mu chce plakať nad tým, čo sa tam o ňom písalo alebo o nad tým, že je to niečo, čo tu Andora po sebe zanechala predtým, ako umrela.
„Čo to je?" opýtal sa zachrípnutým hlasom.
„Andorina kniha," odvetila Narmora.
„Prečo ste mi to ukázali?" pýtal sa ďalej.
„Pretože v tej knihe zanechala Andora tvoju budúcnosť," odvetil tentoraz Faileon. Ento sa zamračil.
„Píše sa tu, že budem bojovať po boku svojho národa! To nie je pravda! Ako to ona mohla vedieť?! Ja za elfov z Ithelu bojovať nikdy nebudem, oni nie sú môj rod," namietal Ento.
„Je to zvláštne, ale Andora možno o tom ani nevedela a predpovedala nám budúcnosť. Možno nemyslela tých elfov možno myslela elfov, s ktorými si prišiel. To je tvoj národ predsa nie?" povedala Narmora vážne.
„Prečo tu vyťahujete niečo, čo už je pre niektorých len minulosťou," povedal Ento.
„Pre teba je toto minulosť?" opýtala sa Narmora. Ento prikývol.
„Myslíš si, že to čo sa tu píše sa odohralo v minulosti?" spýtal sa tentoraz Faileon.
„Nie ja len hovorím, že minulosť je tá osoba, ktorá to písala. Môj osud sa už mohol niekoľkokrát zmeniť!" namietal Ento dosť podráždene.
„Tá osoba?! To nemyslíš vážne! Tá osoba má meno ak si nespomínaš. Volá sa Andora. Rozumel si?! ANDORA! Ona je podľa teba minulosť? Ak si myslíš, že je mŕtva, čo tu vlastne robíš? Ak si myslíš, že zomrela tak prečo si sa vracal? Keby bola Andora mŕtva asi ťažko by Sunduril zničila. Asi ťažko by napísala to, čo je v tej knihe..."
„Ale ja som počul..."
„Počul si?! Čo si počul, že Andora zomrela? A od koho prosím ťa? Ako môžeš veriť niekomu kto to len povie!" skočila mu do reči rozčúlená Narmora.
„A ako môžete veriť vy, že žije? Videli ste ju odvtedy ako zmizla?! Nie. Tak mi tu nehovorte, že je živá!" Ento tresol po stele päsťou. Nastalo ticho.
„Verím, že Andora je živá. A vieš prečo? Lebo nebola to zlo, ktoré Sunduril zabíjali. Ona nebola zlá. Možno vyzerala ako alfka, ale to neznamená, že je zlá a patrí k nim," povedala Narmora pokojnejšie.
„Andora si už pred niekoľkými rokmi vybrala stranu. Ty si vtedy pri jej rozhodovaní nebol, takže nemôžeš vedieť aká je. Stretol si ju raz v živote a už ju súdiš aj ty? A to sme si mysleli podľa toho, čo je písané v tej knihe, že si jej priateľ. Že vieš, čo je ona zač, že jej rozumieš, ako my. Ale očividne tvoje chápanie neprevyšuje to, čo ti tu hovoríme," povedal tentoraz pokojne Faileon. Ento ostal zarazený. Až teraz si uvedomil, čo za nezmylsi tu hovorí. To cestovanie mu asi poškodilo myseľ. Andora bola jeho priateľka. V tú noc ju za to považoval. Ale čo sa to s ním stalo?
„Ospravedlňujem sa," povedal napokon takmer pošepky. Narmora s Faileonom sa naňho pozreli.
„Ospravedlňujem sa za to všetko, čo som vám tu povedal. Máte pravdu. Andora je moja priateľka."

fYA/+bjBjTYzq]Xc