Moon

vážne to tak dopadlo

Ja...ja som nevedela čo mám povedat. Doktor ma pohladil po chrbte a povedal že určite nieje 100% že sa už nepreberie. No nepomohlo mi to ale aspoň sa snažil a snaha sa cenní. Povedala som mu že mu ďakujem aspoň za niaku podporu a išla som za Jazmyn. Jazmyn tam ležala tak nevinne...bolo mi strašne ľúto že sa to nekohlo stať mne,veď ona je moje malé baby veď nikomu nič nespravila. Veď to skôr ja mam také ľadové srdce a ja rada ubližujem ľuďom... dobre zase niesom niaky bezcita, na ľudí ktorích mám rada som milá. Dobre toto nieje o mne ale o Jazmyn. Ja.. ja budem za ňou stále chodiť. Viem že ma nepočuje ale ja viem že cíti moju prítomnosť. Rozprávala som sa s ňou, a po každom pohľade na ňu sa mi slzy tlačili von z očí. Bola som tam asi 2 dni bez toho že by som spala na postely a bez mobipu. Nikto sa mi nevedel samozrejme dovolať. Bolo 12 hodín a išla som si kúpiť kávu, pri automate ma zastavil doktor a povedal mi -"chodte domov už ste tu dva dni.. mali by ste už ísť domov!" chcela som odmietnuť ale hlava sa mi tak točila že som musela súhlasiť. Keď som išla na autobusovú zástavku tak som tam stretla moju kamarátku Ejlin. Išla som ku nej, a niak sme sa zarozprávali. Keď som jej išla povedať čo sa stalo Jazmyn tak práve v tedy mi išiel autobus tak som jej povedala že jej zavolám. Takže sme sa rozlúčili a každá sme išli svojou cestou. Prišla som o 12:46 domov hodila sa na gauč a nezaujímalo ma čo sa deje okolo mňa,zaspala som jedným lusknutím prsta. Keď som sa zobudila bol už druhý deň 2 hodiny ráno. Zapla som si telku a išla som si pozrieť film. Po skončení filmu bolo ešte stále málo hodín tak som išla behať, áno to len ja môžem ísť o 2 ráno behať. Pobehala som si 2 hodinky a potom som išla za Jazmyn. Keď som tak skoro prišla do nemocnice tak sa doktor čudoval. Ja som mu povedala že bez prítomnosti Jazmyn v našom byte neviem spať lebo vždy sme pred spaním rozmýšľali nad vesmírom. Vošla som do Jazmyn izby a sadla si ku nej. Keď som sa nq ňu pozrela bol to hrozný pohľad pretože mala samé modriny a bola...jednoducho bolo to hrozné! Bola som tam dve hodiny a tak sa to opakovalo každý deň. Už prešli 2 mesiace a Jazmyn je stále v kóme. Ale stále som verila. Dnes som tak isto ako každý deň išla za ňou ale dnešok bol ten najšťastnejší pretože Jazmyn moje malé baby sa prebralon. Pane bože veď to sa ani nedá povedať ako som bola šťastná jednoducho ja som bola fakt úplne najšťastnejší človek. Pozrela som sa na Jazmyn, Jazmyn pozrela na mna a skočila som jej do náručia a objala ju. Jazmyn-" Čo to robíš? Nechaj ma napokoji!" Čo? Jazmyn ale veď... Jasmyn -"Čo ale veď? Ty za všetko môžeš! Keby nebolo tvojej stupidnej oslavy nič sa mi nestane!" keď som toto počula myslela som že jej vrazím! V tej chvíli ma fakt sklamala... Ja-"Áno ja za všetko môžem, ja som všetko spôsobila. Veď... veď ty nevieš čo som v tedy prežívala! Veď ja som mala také depky stále som plakala, myslela na to nech sa preberies! Jazmyn-"neľutuj sa! To skôr ja by som mala hovoriť aké je to hrozné a ako to prežívam!  Ale nieee ty vždy myslíš len na seba! " ako vážne vážne mohla toto povedať? V tedy som dostala také nervy myslela.som že jej strelim. Ja-"ja myslim na seba? Realy? Veď to tysa stale sťažuješ aký máš hrozný život a ani sa ma neopýtaš aký život mam ja? Vieš čo je najlepšie? Zvaľovať vinu na ostatných! " a odišla som s plačom a nervamy. Zabuchla som dverami a odišla....