Červená || Všetky farby dúhy

II.

Nemal som ešte ani desať, keď ma niekoľko mojich rovesníkov zbilo za to, že som dal pusu jednému z našich spolužiakov. Stalo sa to rýchlo, ani som poriadne nevedel, čo sa deje. Proste to prišlo. A poobede som dostal cez hubu. A vraj kresťanská škola, to určite. Nikdy na ten výprask nezabudnem. 

V to poobedie si ma počkali za rohom jednej ulice. Ak by som došiel na jej koniec a zabočil doprava, prešiel by som pár metrov a bol by som doma. Ulička, v ktorej ma čakali bola úzka a tmavá, medzi dvomi panelákmi. Bola to kratšia cesta, než keby som to mal všetko obchádzať. Ale v ten deň som si to mal radšej obísť. Sotva som zašiel do uličky, vynorili sa spoza kontajnerov a uväznili ma v kruhu. A ja som nemal kam ujsť. 

Domov som prišiel špinavý a od krvi. Prišiel som neskoro. Matka sa strachovala. A ja som pre ňu nemal výhovorku. Preto som radšej zaryto mlčal. 

Mlčal a znášal všetku tú bolesť.