Červená || Všetky farby dúhy

III.

To, že "nie som normálny", sa po škole roznieslo závratnou rýchlosťou. Netrvalo dlho a ja som sa stal obeťou šikany. Nechápal som ako, ani prečo, no vždy sa všetko dokázalo ututlať. Každá moja modrina, každý nechutný odkaz na mojej lavici, každá urážka na moju osobu. To všetko sa prehliadlo. To všetko sa nejako stratilo. Nikto to nevidel. A ja som chradol. Pred očami učiteľov, pred očami spolužiakov, pred očami mojich rodičov. A nikto si nič nevšimol. Je to až vtipné, ako slepí ľudia dokážu byť. 

Mojim vyslobodením z tohto pekla bol koniec základnej školy. Zanechal som minulosť za sebou. Viac som na to nemyslel. 

Leto som strávil na kresťanskom tábore. Celé dva mesiace som počúval tie reči o Bohovi a jeho synovi Kristovi. Akoby som toho nemal dosť doma. No pretrpel som to. Musel som. S rodičmi som sa dohodol, že ak podstúpim toto dvojmesačné mučenie, nebudem nútený chodiť aj na kresťanskú strednú. 

A tak som dostal šancu odtrhnúť sa od závažia, ktoré ma pätnásť rokov ťahalo ku dnu.