Most Cez Rieku Styx

1. Všetko Sa Skončilo

Martin sa pozeral na doktora a vôbec nerozumel tomu, čo mu hovoril.

"Ako to myslíte, že zomrel? Veď podľa poslednej kontroly sa mu stav zlepšil... A...a včera som sa s ním rozprával a nič nenaznačovalo zhoršenie," hovoril Martin naliehavo. Nemohol uveriť tomu, čo doktor povedal. Samko predsa nemôže byť mŕtvy. Nie, on NESMIE byť mŕtvy. Po tom všetkom boji? Po všetkých chemoterapiách?? Nie, to je určite nejaká hlúpa lož.

Doktor sa však tváril veľmi vážne. "Bohužiaľ, nastali určité komplikácie... Podľa prvých predpokladov sa Samuelovi v tele rozbujnela mimoriadne agresívna forma rakoviny, ktorá sa mu stala osudnou. Je mi to veľmi ľúto, ale... Samuel dnes v noci zomrel. Úprimnú sústrasť," povedal doktor a v očiach mu bolo vidieť slzy.

Martin sa musel oprieť o stenu. Prerývane dýchal a točila sa mu hlava. Stále to nemohol prijať. Veď dnes v noci predsa spal v Samkovej izbe. Mal nadštandardnú izbu, kde ležal sám. Súčasťou izby bola aj ďalšia posteľ, na ktorej mohol prespať ktokoľvek z rodiny, alebo blízky priateľ. Takmer výlučne však na nej spával Martin. Aj dnes. Asi o deviatej v noci si chalani zaželali dobrú noc tak ako vždy. Samko zaspal rýchlo, no Martin ešte bdel. Dával na Samka pozor. O nejaké dve hodiny však zaspal aj Martin, no netušil, že Samko, jeho milovaný priateľ, sa už nezobudí.

"Mô-môžem... mohol by... som ho vidieť?", vyhabkal zo seba Martin slabým hlasom. Bol prekvapený, že mu netečú slzy, no to je asi ešte len prvotný šok.

"Ešte je na izbe, ale za chvíľu ho odvezú. Myslím, že nakrátko za ním môžeš," povedal doktor.

S búšiacim srdcom vošiel Martin do izby. Nad Samkovou posteľou bolo zasvietené svetlo. Chlapec vyzeral tak, ako ho Martin videl ešte včera v noci - ako keby spal. Martin podišiel k nemu a chytil ho za ruku. Veľmi sa zľakol, pretože bola už studená. Martin kľakol na kolená a pobozkal mu ruku.

"Sami... tak ty si ma opustil, láska moja?," prihováral sa mu potichu. "Prečo? Veď si predsa bojoval. Obaja sme bojovali. Prosím ťa, zobuď sa, Samko, ja to tu bez teba nezvládnem." Martinovi sa zlomil hlas, do očí sa mu nahrnuli slzy a sťažka zatláčal hrču v hrdle.

"Mal si predsa plány, čo chceš robiť, keď budeš dospelý. Chceli sme si nájsť byt a bývať tam spolu. Chceli sme žiť spolu a zostarnúť spolu. Samko, ty nesmieš byť mŕtvy! Prosím ťa! Ja ťa potrebujem!", Martin robil, čo mohol, no vedel, že to je márne.

Do izby vstúpil doktor a za ním dvaja muži. "Martin, už je čas. Musíme Samuela odviezť a pripraviť ho. Choď domov, prosím ťa, urobil si preňho všetko, čo si mohol."

Martin naňho pozrel zmučeným pohľadom. "Ak som naozaj urobil všetko, tak by ešte žil, nie? Bojoval som spolu s ním. Dodával mu sily. Ako to, že zomrel?"

"Martin, rakovina je tak zákerná choroba, že porazí aj toho najsilnejšieho človeka. A keď ho napadne nejaká mimoriadne agresívna forma rakoviny, už nie je pomoci. Urobil si naozaj všetko, čo si mohol urobiť. Obdivujem tvoju silu a odhodlanie. Tvoja láska ho držala nad vodou. Ale rakovina bola silnejšia. Prosím ťa, choď domov, už nemôžeš urobiť viac. Teraz musíš byť obzvlášť silný," hovoril mu doktor priateľsky.

"Ja... ja nemôžem... To nedám, pán doktor...," povedal Martin a po lícach mu tiekli slzy.

Doktor ho láskavo zobral okolo pliec a vyviedol ho z izby a potom na koniec chodby. "Teraz tvojho priateľa pripravia na jeho poslednú cestu. Kedysi pripravovali mŕtvych, aby mohli preplaviť rieku Styx na Acheronovej plti. Viem, že si sa so Samuelom o tom rozprával, keď si o tom čítal knihu. Teraz takto pripravia Samuela. Nie tak, ako kedysi, no bude oňho dobre postarané. Musíme sa rozlúčiť, Martin. Buď silný," povedal doktor a nechal ho stáť pred vchodom na onkologické oddelenie.

Martin tam ešte dlho stál. Bolo ráno a v nemocnici už prúdil život. No Martin nič nevnímal. Celý svet zostal stáť. Slzy mu už netiekli, iba apaticky hľadel pred seba. Mal ísť domov, ale nemohol sa pohnúť. Dnes sa totiž všetko skončilo.