Most Cez Rieku Styx

10. Každý Začiatok Je Ťažký

**Hore obrázok Maroša**

Terapie s Marošom boli každý deň. Maroš dochádzal najprv do nemocnice, a keď Martina pustili, chodil k nemu domov. Ešte to bolo treba skĺbiť so školou, hoci Martin sa len veľmi nerád vracal k učeniu.

Všetci v Martinovej triede vrátane triednej učiteľky vedeli, čo sa stalo a nemohli si nevšimnúť radikálnu zmenu v jeho správaní. Ešte nedávno bol Martin veselý chalan, hoci, keď Samkovi diagnostikovali rakovinu, bolo na ňom badať, že sa o svojho priateľa bojí. No vtedy musel byť silný pre neho. To však bolo pred niekoľkými tisíckami svetelných rokov...

Martin prišiel do triedy v čiernom, so sklonenou hlavou a so smútkom v tvári. Nemal chuť sa s nikým rozprávať. A ako prežije vyučovanie, to netušil. Nedajbože, aby ho niekto vyvolal. Martin mal v hlave prázdno. Myslel iba na Samka a na smrť.

Posadil sa do lavice, v ktorej sedel so Samkom. Na jeho mieste na lavici bola čierna stuha. Martin nevedel, čo urobiť. Bol by sa na mieste rozplakal, no stále bral sedatíva, vďaka čomu si už pripadal ako narkoman. No tá čierna stuha mu pripomenula, že Samko na tom mieste už nikdy nebude sedieť... Martin sa niekoľkokrát zhlboka nadýchol a vydýchol a pokúsil sa sústrediť na prvú hodinu.

-----------------------

Po škole mal doma sedenie s Marošom. Rodičia pripravili menšie občerstvenie, aby sa mladý doktor cítil ako doma. Keď to Martin videl, nedalo mu to.

"Načo je tu toto všetko?", opýtal sa Martin.

"Príde predsa tvoj terapeut. Tak nech ho aspoň máme čím ponúknuť," povedala mama.

"Ja ale nechcem žiadneho terapeuta. Vravel som predsa, že nikoho nechcem," namietol Martin.

Mama si vzdychla. "O tom sme predsa už hovorili, Maťko. Potrebuješ sa z toho dostať. Musíš prekonať svoj žiaľ a zase žiť ako predtým."

"Nič nebude ako predtým, mami, dobre to vieš. Samko už nežije a to mi obrátilo všetko naruby. Nechcem žiadne blbé terapie. Zavolaj tomu chlapíkovi, nech nechodí."

"To v žiadnom prípade neurobím. Buďme radi, že sme terapeuta zohnali tak rýchlo. A je ešte dosť mladý, bude sa môcť do teba skôr vcítiť," vravela mama.

"Skôr by som povedal, že mi nebude vedieť dobre poradiť, lebo nemá ešte dosť skúseností. Načo mi taký bude?", protestoval Martin.

"Maťko, nezhnusuj si to. Bude potrebné, aby si spolupracoval. Tak sa pozbieraj, lebo za chvíľu príde."

"Za chvíľu príde... A to, že s tým nesúhlasím, je každému jedno," vyhlásil Martin a vyvalil sa do kresla v obývačke. Zobral ovládač a s prázdnym pohľadom precvakával televízne kanály.

Za chvíľu zazvonil zvonček. Mama išla otvoriť. Martin počul, ako sa s kýmsi rozpráva, ale nevenoval tomu pozornosť. Naďalej prepínal kanály a dúfal, že si ho nebudú všímať.

No do kresla oproti nemu si sadol Maroš. Martin neodtrhol zrak od televízora, čím chcel dať najavo, že nemá v úmysle sa s ním rozprávať.

Prebrala ho až mama. "Bolo by dobré, keby si to vypol a aj sa pánu doktorovi venoval, Martin. A ani si ho nepozdravil," vyčítala mu.

"Dobrý," zamumlal Martin automaticky, pričom stále pozeral telku.

"To je v poriadku, pani Zacharová. Nie je nezvyčajné, že takto reaguje. Začnem sa s ním rozprávať a verím, že sa chytí tak, ako keď som za ním chodieval do nemocnice," povedal Maroš.

"Dobre, nechám vás pracovať. Veľa šťastia," povedala mama a išla do kuchyne.

Maroš sa chvíľu pozeral na Martina, ktorý sa vrátil ku prepínaniu kanálov. "Takže dnes si bol opäť v škole," začal.

"Hej," odvetil Martin bez záujmu.

"Ako bolo?"

"Lepšie tam nikdy nebolo," zamrmlal Martin ironicky. Vedel, že by mal spolupracovať, napokon, v nemocnici bol výrečnejší. Ale doma to bolo o čomsi inom. Martinovi všetko pripomínalo Samka. Na kresle, kde teraz sedel, mu pred pár mesiacmi sedel na kolenách Samko a bozkával ho. Gauč - na ňom sa raz milovali, keď rodičia neboli doma. Alebo z neho ikskrát pozerali nejaký film, samozrejme, v objatí. Nehovoriac o tej čiernej stuhe na jeho mieste v škole...

Martin vypol televízor a pretrel si oči, lebo sa mu do nich nahrnuli slzy. Snažil sa premôcť, niekoľkokrát prehltol hrču, ktorá sa mu urobila v hrdle. Maroš sa naňho pozeral. Martin naňho po chvíli pozrel tiež. Pozrel mu do jeho žiarivých modrých očí. Aspoň, že ten doktor má iné oči ako Samko. Samko mal zelené oči, tento ich má modré. A sú veľmi pekné. Sakra, prečo myslíš na oči iného chlapa, keď Samkove oči sú aj tak najkrajšie, nadával si Martin v duchu.

"Máš v triede nejakého kamaráta, alebo kamarátku?", opýtal sa Maroš po chvíli.

Martin si spomenul na Barboru. Barbora, ktorú nik nevolal inak, ako Babu, bola spoločná kamarátka Martina a Samka. Spomenul si, ako plakala, keď bola Samkovi na pohrebe. Martin vedel, že tam bola, no nevnímal vtedy nič.

"Mám. Kamarátku Barboru. Ale hovoria jej Babu. Prečo?", opýtal sa Martin.

"Myslím, že by ti mohla tiež pomôcť. A teraz nemyslím na zameškané učivo," povedal Maroš.

Babu rada pomáhala, to áno. Keď sa Martin dozvedel o Samkovej rakovine, prišiel ku nej domov a plakal a plakal, kým sa úplne nevyčerpal. Babu sa ho snažila utešiť. Bola pre neho najlepšia kamarátka. No s týmto by mi určite nepomohla. Ani ona, ani doktor.

"Navrhla mi, že mi pomôže s učivom, ktoré som zameškal, keď som bol v nemocnici. Na iné veci som sa jej nepýtal. Sotva mi dokáže pomôcť," hovoril Martin potichu.

"Dal si jej šancu pomôcť ti?", opýtal sa Maroš.

Martin pozrel naňho. Čudná otázka. "S týmto mi nedokáže pomôcť. Preto som ju ani nežiadal. Napokon, urobila viac než dosť."

"Martin, každý začiatok je ťažký. Vždy to tak bolo. Teraz začínaš takpovediac odznova, začínaš nový život. Bude to ťažké. Ale keď máš okolo seba ľudí, ktorí sú ochotní ti pomôcť, bude to jednoduchšie," povedal Maroš.

"Vám sa to ľahko hovorí. Vy ste nestratili priateľa ako ja. Samko bol môj život. Žil som len pre neho. A teraz, keď zomrel, nemám pre koho žiť. Chcel som zomrieť na jeho hrobe, ale zobrali ma odtiaľ. Žijem, ale čo s takýmto životom? Som pravidelne dopovaný sedatívami, aby som stále nereval a už sa cítim ako narkoman. Čo je to za život?! Povedzte! Ste psychoterapeut, tak mi to budete vedieť povedať," hovoril Martin podráždene. Ani nevedel, ako to všetko zo seba vysypal.

Maroš bol chvíľu ticho. Zdalo sa, že nad niečím rozmýšľa. Martin si zatiaľ prekrížil ruky na hrudi a odvrátil sa od Maroša.

"Niečo ti prezradím," prehovoril Maroš po chvíli. "Keď som nastúpil na strednú, zoznámil som sa tam s chlapcom. Volal sa Filip. Chodili sme spolu do triedy. Zamiloval som sa do neho. Práve on mi pomohol zistiť, že nie som na baby. Stali sa z nás kamaráti a zakrátko najlepší kamaráti. Hovorili sme si všetko. Jemu som sa priznal ako prvému, že som gay. No na môj veľký smútok, on nebol. Ostali sme však najlepší priatelia. Filip sľúbil, že o mne nikomu nepovie. Ja som ho však stále tajne ľúbil. Keď mal sedemnásť, urobil si vodičák. Mal rád autá, ale nie divokú jazdu. Bol zodpovedný šofér. Na osemnástku dostal auto jeho starého otca, pretože on sa už necítil na to, aby mohol šoférovať. Filip mal z auta obrovskú radosť. Chodili sme na výlety a bolo to super.

Lenže pred maturitami išiel Filip autom do mesta. Na jednej križovatke to doňho napálil jeden bláznivý vodič, ktorý mu nedal prednosť. Filip bol na mieste mŕtvy. Ja som sa od žiaľu zrútil a nebol som schopný ďalej žiť. Maturity som robil až v náhradnom termíne, keď som sa trochu dal dokopy. Zvládol som ich, ale to nebolo podstatné. Podstatné bolo, že som sa dokázal vyrovnať s Filipovou smrťou. Samozrejme, chýba mi stále a vždy bude. No s pomocou mojich najbližších a takisto s pomocou psychoterapeuta som to dokázal a žijem stále. Takže ak je tu niekto, kto sa dokáže vcítiť do teba a naozaj ti pomôcť, tak som to ja," zakončil Maroš svoj príbeh.

Martin bol šokovaný. Mal slzy v očiach. Tak môj psychoterapeut je gay a takisto stratil človeka, ktorého miloval? Asi bude dobré, aby som mu dal šancu, pomyslel si.