Rozhodni sa! ✔

25. kapitola

Ráno :

Cítila som ako mnou niekto zatriasol.
Jemne som pootvorila oči, a uvidela poliajtku.
"Máte sa hneď dostaviť do jedálne na raňajky." oznámila mi.
No super! To bude "sranda".
Neostávalo mi nič iné, ako sa postaviť z môjho lenivého zadku.
Policajtka ma ako vždy chytila za lakeť, a viedla ma chodbou.
Zastavila až pred veľkými dverami, ktoré napokon pomaly otvorila.
Tým sa mi pred očami zjavilo viac ako sto nechutných svalnatých väzňov.
Fuj tajbl! Policajtka ma tam nechala, a zamkla dvere od jedálne. Na stene viselo obrovské obrovské odpočítavadlo, na ktorom ukazovalo päť minút.
Keď som podišla k okienku s jedlom, otočili sa na mňa všetky páry očí.
Všetci si začali šepkať nejaké blbosti.
Ja som sa to však snažila ignorovať.
Na tanier mi kuchárka naložila nejaký grc. Takýmto spôsobom sa nikdy nenajem. Sadla som si za stôl v rohu, no ani to ma neubránilo pred hlúpymi pripomienkami.
"Koho to tu máme? Neporaziteľnú Shineovú?" otočil sa na mňa nechutne smrdiaci chlap.
Lenivo som sa na neho usmiala, čo mu ako odpoveď nestačilo.
"Odpovieš mi?" buchol päsťou do stola. Na to som sa prestala hrabať v jedle, a lyžičku pustila s ruky.
Postavila som sa a chytila ho za rameno. Silno som prstom stisla medzeru medzi kosťou, na čo vykríkol bolesťou.
"Tým, že ma tu dali neznamená, že som zoslabla." štvala som sa.
Mala som po krk takých hlúpostí.
Prudko som ho odstrčila a zobrala jedlo, ktoré som "nečakane" následne vyhodila. Zaklopala som na dvere, z ktorých vyšla poliacjtka, ktorá ma odviedla späť do cely. Som tu tri dni, a mam toho už po krk.
Neviem si predstaviť, ako tu prežijem celý život.
Radšej som si ľahla, a snažila sa zachovať kľud.
Čas sa vliekol tak pomaly, ako ešte asi nikdy. Všetko ide tak pomaly, zahmlil sa mi zrak, a všetko úplne zastalo.

****

"Hej, počujete ma?" kričal na mňa vzdialený hlas. Pomaly som otvorila oči, a videla som ako sa nado mnou skláňala policajtka. Stále som však bola vo svojej cele. Sklamalo ma to? Úprimne áno. Myslela som, že to bol len zlý sen z ktorého sa prebudím pri Dereckovi.
"Vnímate?" dala ďalšiu otázku.
Pomaly som prikývla a ona si vydýchla.
"Asi ste mierne dehydratovaná. Lahnite si, a ja zariadim aby vás prepravili do Los angeles hneď." a odišla. "Prepravia". Znie to akoby som bola len nejaká vec. Možno že pre nich to aj som. V poslednej dobe mám také hlboké myšlienky... to asi preto, lebo nemám čo robiť.

Neskôr prišiel tajtrdlík aj s obed v rukách. Prekvapivo to aj voňalo.
Možno budem nabudúce aj stimulovať. Nad tým som sa len uškrnula. Policajt mi to jedlo podal a povedal : "Keď dojete, tak odchádzame." a dal mi späť putá.
No super! To ma nenechá ani sa najesť bez tých blbostí? Škoda reči.

Prekvapivo to nechutilo zle, ako normálne varené zemiaky s režnom.
Posledné dni mám nejaký stiahnutý žalúdok. Jedlo som odložila bokom, a vzdychla si. Na dvere zaklopal poliacjt, a oznámil mi : "Máte jeden hovor."
Bolo to celkom prekvapujúce. Ale teraz neviem, či mám zavolať Rogerovi alebo Richardovi.

Nakoniec som rozhodla pre Rogera.
Snáď budem mať viac príležitostí.
S policajtom som prišla k telefónu, zabudovanému v stene. Tajtrdlík ustúpil a mal toľko slušnosti nechať mi súkromie. V pamäti som lovila číslo na Rogera, no nevedela som si poriadne spomenúť.
Mám to! Naťukala som číslo, a po dvoch pípnutiach zdvihol.
"Prosím?" ozvalo sa.
"Ahoj, tu Hailey. Chcem ti len oznámiť, že ma idú presunúť do väzenia v Los angeles. Ty tu ale prosím ťa zostaň, a daj pozor na Derecka. Sľúbiš mi to?" povedala som mu.
"Samozrejme. Na mňa sa môžte spoľahnúť." prisvedčil.
"A prosím, tykaj mi." povedala som ako posledné, pred tým ako som zložila.
Policajt ma chytil za paže, a viedol preč z budovy.

Otvoril dvere veľkého čierneho, a na moje prekvapenie aj luxusného autobusu. Už tam sedeli aj iný väzni.
Sadla som si úplne do zadu, aby ma nikto neotravoval.
"Môžem aspoň MP3?" pozrela som zvodne na tajtrdlíka. Ten iba nemo prikývol a dal mi ho do rúk.
Spokojne som si sadla na svoje miesto, ignorujúc väzňov, ktorý na mňa hovorili. Sluchátka som si dala do uší, a pozrela sa na pesničky, ktoré tam majú. No... nič moc. Aspoň tam mali nejaké AC/DC a pesničku High way to hell. Presne tam idem ja.

No, cesta autobusom z Mexica do Los angeles, nebolo ako prechádzka záhradou. Po siedmich hodinách sme sa dostali do cielu.
Prechádzali sme aj okolo mojej teda asi bývalej firmy. Maličké slzy sa mi zaleskli v očiach, ale ja som ich rýchlo zahnala. "Ouuuuuu." ozvalo sa od nevyvinutých jedincov okolo mňa.
Vražedne som sa na nich pozrela, čo ako vždy zabralo a už držali klapačku.
Potom som sa ďalej pozerala na výhľad von oknom.
Keď sme stáli na červenej, tak som si všimla pár sediaci na lavičke, a objímali sa okolo pliec. Veľmi sa podobali na mňa a Derecka. Prečo to všetko nemôže byť tak jednoduché?
A prečo som v poslednej dobe taká precitlivelá? Tomu sa hovorí láska zlatko!
Sklapni teraz!

O pol hodinu autobus spomalil a zahol do ľava. Dámy a páni, pred sebou máme tú najstráženejšiu a najkrutejšiu väznicu na celuličkom svete.
To bude "švanda"!
"Všetci von!" kričal šofér. A už sa otvárali dvere a z nich sa vyrútili piati policajti. Jeden z nich ma chytil za paže, a viedol do mojho nového "domova". Ak mám pravdu povedať, moc sa mi tam nechcelo ísť a tak som protestovala, ale za to som si vyslúžila ranu do ramena obuškom. Potom som radšej išla ďalej bez protestov.
Ani som si nestihla zobrať MP3. Mňa vedú do tej najkrutejšej väznice a ja teraz fakt myslím na MP3?
Tak som sa zamyslela, že som trochu spomalila a to sa policajtovi nepáčilo, tak mnou trhol.
"Však kľud! Sme v Amerike!" odvrkla som. On neodpovedal tak som to nechala plavať.

Vnútro mala ako každá iná väznica, čo ma moc neprekvapuje.
Nastúpila som s ním do celkom moderného výťahu. Vypleštila som oči, keď som si všimla, že tam je štyridsať sedem poschodí.
Tajtrdlík zmačkol tridsiate, som zvedavá aké to tam bude.
Keď sa dvere výťahu otvorili, skoro som tam na mieste skolabovala.
Bolo to tam špinavé, a na tom poschodí bolo určite viac ako sto ciel.
Bola to vlastne iba jedna dlhá chodba.
Z ciel začali vykúkať oholené hlavy väzňov. Fuj!
Policajt do mňa surovo strčil, tak som sa musela pohnúť vpred. Začali sa za mnou naťahovať nechutné spotené ruky, ako v nejakom horrore. Akože ja mám rada horrory, ale nie naživo.
Ako naschval, zaviedol ma do úplne poslednej cely. Je to celé len karma?
Ak áno, prosím odpusť mi. Budem dávať deťom z decáku darčeky na Vianoce. Sľubujeeeeeeeeem.
No asi ma karma nevypočula, keďže otvoril dvere tej cely, a celou silou ma strčil dovnútra. Keďže som na to nebola pripravená, tak som spadla rovno na tú tvrdú zem hlavou.
Sykla som od bolesti, a chytila sa za hlavu. Pozrela som sa na ruky, a zistila som že mi na nich zostala krv.
Môže sa takto správať?
Popozerala som sa okolo seba, a sklamane som zistila, že tu není nič.
Iba zem. Žiadna posteľ, umyvadlo vlatne len záchod s jedným toaleťákom. Blé!
Čo teraz? Sadla som si do kúta cely, a schúlila sa do klbka.
Čo teraz?

Ahojte.
Prepáčte, že dlhšie nebola časť, alw nemala som čas. Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila, budem rada ak to vyjadríte votom, alebo komentárom. Ľúbim vás💟.
Papa😘😘