Rozhodni sa! ✔

26. kapitola

O šesť mesiacov neskôr

Dereck :

Zase to tu je. Veľká tma, ktorá ma obklopuje zo všetkých strán. Tá temnota, ktorá ma nenechá ujsť.
A zrazu aj bolesť, ktorá mi vystrelila do hlavy. Počkať! Ja si začínam cítiť nohy.
Snažím sa niečo povedať, no moje ústa sa nepohnú. Maximum, ktoré práve v tejto, chvíli viem vydať je pohnutie prsta. Počujem, všade okolo mňa hlasy doktorov a sestričiek.
Ďaleko vzadu počujem aj Rogerov hlas.
Znova chcem niečo povedať, ale aspoň sa mi podarí otvoriť ústa.
Teraz okolo mňa není tma, ale svetlo.
Svetlo, ktorému sa rozhodnem vzdorovať a otvoriť oči.
Podarilo sa mi pootvoriť oči. Konečne!
Doktor začne na mňa hovoriť, no nerozumiem mu.
Nakoniec sa mi ich podarilo otvoriť úplne, a ja začnem zaostrovať sluch.
"Viete pohnúť rukou?" počujem.
Slabo prikývnem, a on sa prestane pýtať.
Potom už cítim, ako preberám plnú kontrolu nad mojím telom. Pribehne ku mne sestričky, a spýta sa : "Viete ako sa voláte?"
"Áno, Dereck Reed." poviem kľudne.
"A-aký je dnes dátum?" spýtam sa s obavami.
"16.10 2017." odpovie, a ja sa zhrozím.
"Boli ste v kóme šesť mesiacov." odpovie mi na nevyslovenú otázku.
Č-čože? Ako sa to mohlo stať?
Musím vidieť Hailey!
Na to ku mne prišiel Roger. Opatrne sa na mňa usmial, ale cítil som že sa niečo stalo.
"Kde Hailey?" bolo jediné čo ma teraz zaujímalo. Nádychol sa na odpoveď, no z jeho úst vyšiel len vzdych.
Keďže doktor a sestričky vedeli, že už mi nič není tak odišli.
"Myslím, že by ti to mala povedať sama." povedal opatrne. Tie slová mi dali ešte viac obáv a strachu.
"Chcem ísť za ňou, hneď!!" rozkázal som.
"O tom rozhoduje doktor." protirečil.
"Tak to nejako vybav!" zúril som.
Vtedy som zacítil odpornú bolest v bruchu. Pozrel som sa tam, a našiel som obväz, ktorý zakrýval jazvu.
Bolesť za chvíľu pominula , a Roger odišiel za doktorom.

Po pár minútach sa Roger vrátil, a povedal : "Musia si ťa tu nechať do zajtra rána. Teraz je 19:34, takže snáď to."
"Môžem jej aspoň zavolať?" snažil som sa. Chvíľku rozmýšľaľ nad odpovedou, no potom povedal : "To bohužiaľ není možné. Nebudem ti tu teraz vysvetľovať prečo, dozvieš sa to ráno. Zavolám teraz tvojmu brarovi." posledné slovo vyslovil s takou nechuťou... ja nevedel som čo to znamená. No spýtať som sa nemohol, lebo Roger bol už preč.
Čo sa tu za ten čas do pekla stalo?

                          ******

Pochybujem, že som spal viac ako hodinu. Stále mi to vŕtalo v hlave, a nevedel som sa toho zabaviť.
Na hodinách ukazovalo 6:57. Čo znamená to ráno? 10:00? 12:00?
Aaarghhhh.
V tom do izby vošiel doktor.
"Ako sa cítite?" spýtal sa.
"Je mi skvelo. Nič mi už nie je."
Chvíľu sa na mňa pochybovačne pozrel, no potom prikývol : "Za chvíľu po vás príde pán, ktorý sa vami bol včera. Môžte sa pobaliť." začal zo mňa odpájať rôzne prístroje, až som bol nakoniec voľný.
Zo skrine som nahádzal všetky veci do kufra, a takisto som poprehrabával zásuvky.
Pozrel som sa všade, aby som nič nezabudol, a vyšiel na chodbu.
Tam ma čakal Roger, ktorý sa usmial keď ma zbadal.
Zobral mi ten jeden kufor, a v tichosti sme kráčali k autu.
"Pôjdeme do hotela, stále sme v tom istom." prerušil ticho.
"Fajn. Je tam aj Hailey?" neodpustil som si otázku.
Na to on vzdychol a pokrútil hlavou.
To bolo ako bodnuti egyptským nožom do srdca. Čo sa preboha dialo kým som tu nebol. Rukou som si zotrel pot, ktorý sa mi vytvoril na čele.

Onedlho sme zaparkovali pred hotelom. Vtedy sa mi ešte viac rozostrili zahmelené spomienky.
Zase tu bolo to trápne ticho, v ktorom sne došli pred moju hotelovú izbu.
"Takže, Hailey chcela aby som ti dal tento list," vybral obálku z bočného vačku na budne, "neviem čo sa tam píše. Tu máš, prečítaj si ho na izbe. Keby niečo som tu na chodbe." podal mi obálku, a ja som pomaly vkráčal do izby. Kufor som si hodil vedľa dverí, a obálku roztrhol. Bol v nej list zamáčaný od sĺz.
Preboha... to bude zlé.
Nakoniec som list rozložil, a začal čítať : (List tu prikladám len tak, ak by ste zabudli, alebo pre súvislosť textu. Prajem príjemné čítanie💟)