King needs Queen

Kapitola 9 - Záchrana

Vivian

Práve som sa prezliekala do tuniky, nohavíc a čižiem. So Zetom sme sa dohodli, že si pôjdeme skoro ráno zabehať. Pomaly som si rozčesávala vlasy a zapínala ich do copu, keď niekto zaklopal.

„Vstúpte!" skríkla som.

Vstúpil Zet. Stále mal na sebe ten plášť, ktorý mu zakrýval tvár. Zaujíma ma ako pod ním vyzerá...

„Tak pripravená?" povedal.

„Jasné," povedala som a vybrala sa za ním.

Kráčali sme chodbami a vyšli na nádhernú záhradu plnú rôznofarebných kvetov, o ktoré sa starali víly. Aj v týchto ranných hodinách ich tam pár bolo. Starali sa o kvety. Prešli sme cez bránu do otvoreného lesa.

„Drž sa blízko mňa. V tomto lese je veľa nebezpečných bytosti," povedal mi Zet, keď sme začali utekať.

Bežali sme už nejakú dobu, keď Zet začal behať o niečo rýchlejšie. Začala som zrýchľovať, ale Zet bol rýchlejší. Kričala som naňho, ale nezastavoval. Zastala som od únavy a padla na kolená. Niečo bolo zlé. Poobzerala som sa po okolí. Všade bolo hrobové ticho. Pokúsila som sa postaviť, ale akokeby ma nejaká neviditeľná sila ťahala ku zemi. Pozrela som sa pred seba. Zbadala som neznámu osobu. Mala na sebe tmavý plášť, ktorý jej zarýval tvár. Na chrbáte sa mihali tmavofialové krídla. Bolo to dievča, asi okolo desiatich rokov.

„Zdvihnite ju," povedalo ostro. Až teraz som si uvedomila, že za mnou niekto stojí. Zdvihli ma dvaja chlapci, asi okolo osemnástky. Boli oblečení v čiernom a ich krídla boli čierne. Zviazali mi ruky za chrbtom. Dievča podišlo ku mne. Bola asi o hlavu nižšia odo mňa.

„Musíme ťa zobrať ku nám na hrad. Otec sa chce s tebou porozprávať," povedala a otočila sa na odchod. Chlapci ma popohnali pred seba a ja som vedela, že tento deň nemôže dopadnúť horšie.

Dylan

„To nemôžeš myslieť vážne! Povedz mi, že to nie je pravda!" kričal som na celú miestnosť.

Predo mnou stál Zet, ktorý mi práve oznámil, že Vivian zajali temné víly.

„Bohužiaľ áno. Hneď sa vydám do ich hradu a privediem ju," povedal vyrovnane a otočil sa na odchod. V tom sa otvorili dvere a jeden z polodrakov vtrhol do prijímacej miestnosti.

„Pane, práve nás napadli temné víly. Potrebujeme posily," povedal zadychčané.

Skvelé. Kto mi chce dosrať náladu ešte viac? Pomyslel som si a zatvoril som oči. Hlavne zachovaj chladnú hlavu. Pomaly som vydýchol a pozrel na Zeta, ktorý bol už skoro pri dverách.

„Zet, počkaj," povedal som pokojne.

„Áno?" otočil sa na mňa.

„Zostaneš tu namiesto mňa. Máš na starosť obranu kráľovstva. Ja pôjdem po Vivian," povedal som mu.

„Ale veď nemáte armádu," povedal.

„Neboj, ja už niečo vymyslím..." povedal som a usmial som sa.

Zet hneď na to prikývol a odišiel.

...

Na koni som sa ponáhľal do lesa. Lesa, kde Zet hovoril o bojovných vílach.

Zastal som a zakričal: „Potrebujem pomoc! Môj hrad je pod útokom a moju budúcu manželku uniesli. Prosím... pomôžte mi," posledné slová sa mi vyslovovali naozaj ťažko. Nikdy od nikoho nič neprosím!