Iba jeden moment [Pozastavené]

A vtedy sa to začalo..

Oh, keby som si mohla vybrať, či ráno vstávať do školy, alebo zostať doma, určite by som zostala doma. Lenže ja nemám na výber. Každé ráno, podobne ako to dnešné, ma ráno môj drahý otecko autom vezie do asi 12 km vzdialenej školy. Viem, prečo to robí, ale veď mi idú aj iné spoje. Napríklad autobus či dokonca aj vlak. Lenže on sa musí presvedčiť, aby jediné z jeho detí, dorazilo do školy. Nehovorím, že by som ju nejako nemala rada ale povedzme si úprimne, nikto nemôže mať rád školu. A určite nie teenager alebo ktokoľvek iný. A naozaj, naozaj nie niekto, komu sú pravidelne do hlavy tlačené úplne zbytočné informácie. Ale to pozná každý. Stojíme! Rýchlo som schmatla tašku otvorila dvere, narýchlo zakývala otcovi a utekala do školy. Toľká hanba, keby ma len niekto videl, ako už v skoro dospelom veku chodim s otcom do školy autom! Na chodbe v škole panuje typický ruch. Veď, predsalen, mať na tak malom mieste 500 ľudí.. A dokonca študentov je nemožné. Predieram sa cez hlúčik ľudí, ktorí stoja okolo vývesky. Kiežby tu každé ráno nebolo toľko ľudí. Nechápem samú seba. Veľmi dobre viem, že tam nebudú oznamy týkajúcej sa mojej triedy alebo môjho ročníka ale kto vie. Možno by sa tam raz mohli objaviť. Pomaly, so sklonenou hlavou presúvam svoju drahú telesnú schránku do triedy. I tak sa tu nič nenaučím. No za to naozaj každý deň, KAŽDÝ, počuvam drísty mojej predrahej spolužiačky Lucií. Od nej sa vždy dozviem, ktorý lak je ten najlepší, ktorí parfém má práve na sebe, či v ktorý moment sa jej posunul vlas na hlave. Ono to naozaj nikoho nezaujíma a nie že by som to počúvala zámerne, no jej piskľavý hlas to dá vždy všetkým jasne najavo. A tak pravidelne, každý deň radšej počúvam drahú Luciu ako výklad ktorejkoľvek profesorky. Školu mám v malíčku a nikdy ma netrápili tie psichodrísty, ktorými sa nás snažia niečo naučiť. Kto chce, naučí sa aj sám a kto nechce, nikdy nebude vediet. Tak načo nám je teda škola? Celý môj deň sa mi vždy zleje do jednej veľkej machule a už po ceste domov otcovi v aute nedokazem povedat, ani len aké hodiny som mala. Zato však viem, koľko stálo Luciine tričko, koľko sa ráno maľovala, kto jej písal či podobné životu neprospešné fakty.
Cesta autom nikdy nie je dlná, no väčšinu jej času strávim premýšlaním. Ako napríklad teraz. Zo slovenčiny nám dala napísať sloh. Vraj krátke rozprávanie na tému môj život. Tak schválne, ako by môj "krátky" životopis vyzeral:
Narodila som sa v roku 2000 v malom mestečku na Slovensku. Narodila som sa ako prvé dieťa dvom spokojným a šťastným rodičom. A ako prvý generačne dievčenský potomok rodiny. Preto bol môj život už od začiatku predurčený ako ten najlepší. No ja som už od malička vedela, že to tak nebude a išla som si svoje. Narodila som sa, všetko bolo krásne a vysnené až do mojich troch rokov, kedy si moji rodičia mysleli, že som už rozumná. Medzi tým, ako sa oni venovali televízií som si ja, trojročné dievčatko pritiahla stoličku k oknu, že sa pôjdem pozrieť von. Avšak čo čert nechcel, stolička sa mi zívla, a mna čakal tvrdý pád. No nikto nečakal, že bude až tak tvrdý... Narazila som totiž do radiátora, a narazila si hlavu. Po tomto incidente, mám asi 20 štichov namiesto korunky okolo hlavy. No môj život šiel ďalej. V mojej izbe by ste nikdy neuvideli bábiky či kočiariky. V mojej izbe sa nachádzali autíčka a superhrdinovia. Myslím si, ze toto z velkej casti ovplyvnili moji starší bratranci, no nikto to moc neriešil. Neskôr, asi v druhej triede, sa toto celé zmenilo a mňa začali priťahovať knižky. No táto moja vlastnosť sa poriadne ani nestihla rozviť a prišla prvá, najväčšia a jediná rana môjho života. Prišlo to ako blesk z čistého neba. Ja osobne si z toho pamätám iba pár útržkov. Nemocnica, stará zošúchana biela nemocničná izba s posteliami.. Oo... Aha.. Tam leží moja mamina. Tu stojí môj ocino. Stíska ma za ruku a.. On plače? Z druhej strany stojí moja babka s dedkom a smutne na mňa hladia. Poriadne som sa poobzerala. Ale veď som nespadla a dokonca som ani nevymyslala, ze by mali prečo plakať. Pozrela som sa na maminu. Ona len ležala a nič si z tejto situácie nerobila. Neviem. Potom len prišli nejaký páni a prekryli maminu bielou plachtou. Neviem, asi jej bola zima. Potom si už len pamätám, ako mi babina vysvetlovala, čo sa stalo.. A potom som pochopila, že môj život sa nebude poberať smerom, ako všetky ostatné. Vedela som, že môj osud si robí svoju vlastnu cestu. A možno práve preto som teraz tu.