Iba jeden moment [Pozastavené]

Tajomstvo

To, čo sa stalo potom viem už len z rozprávania...

Našiel ma starší pár od nás z dediny. Teda nie mňa. Skôr moje telo. Našli ho neďaleko našej dedinky v lese. Všetci, vrátane môjho otca si mysleli, že som sa vybrala do lesa kde som sa stratila a nevedela nájsť cestu. To vysvetľovalo aj môj zúbožený a pochudnutý zjav. Bola som preč vraj vyše týždňa a môj otec ma celý ten čas hľadal. Prečesával i celý les, pretože som ho mala rada a hlavne som tam rada chodila. Prehľadával ho a začínal sa vzdávať. Nechcel volať políciu, pretože by si o ňom celá dedina myslela, že nedokáže zvládnuť výchovu jeho jedinej dcéry. (Aj tak si to všetci myslia ale to je nepodstatné). Už už sa môj otec vzdával, keď mu jedno poobedie zazvonil telefón a oznámili mu, že ma našli.. Zdravú, no vychudnutú. Otec pri mne strávil celé dni, kým som sa rozhodla prebrať.

Po mojom prebratí som vedľa postele zbadala otca, ako zúbožene plakal. Vyzeral naozaj, naozaj hrozne. (Nie že by dovtedy nevyzeral, no teraz to bolo ešte omnoho znásobene). Len tam pri mne plakal a plakal. Ani sa ma nepýtal, čo sa stalo. Ani on, ani sestričky.. Ani susedy, spolužiaci.. Vôbec nikoho netrápilo, čo so mnou bolo celý ten čas.

Odvtedy ma celý môj život niekto stráži. Život sa mi zmenil na jeden veľmi prísny režim. Žiadne návštevy, žiadne výlety.. Cestovanie do aj zo školy autom s otcom.. A to "najlepšie" bolo to, že nie len na základnej škole ale pokračoval v tom aj teraz! Keď som v druhom ročníku na strednej škole! Ešteže ma doteraz nikto nevidel.. Alebo teda keď aj videl, nedal to najavo. A ja som za to tomu človeku vďačná. (Aj tak dufam, ze taky neexistuje). Ale zas, nie je to take zle.. Rano si môžem prispať, poobede som skôr doma. Otec viedol naše auto pokojnou uličkou v dedinke. Bývali sme skoro na konci dedinky. Kúpili sme si tu malý, útulný domček potom, ako sa otec pozbieral. Po smrti mojej mamy a mojom stratení..
Po tejto udalosti, sa náš život zlepšil. Otec začal pracovať (a zarabal celkom vela). Bral ma na výlety, nákupy.. Ale to všetko bolo len o peniazoch, ktorými sa mi snažil zalepiť oči.

Tajomstvo, ktoré sa mi stalo je, (chvalabohu?), stále známe len zákutiam mojej duše.

To by bol sloh, čo? Pomyslela som si. Preto plánujem písať len o tom, ako som si spokojne žila, potom sme sa presťahovali a ja si žijem ďalej. Možno, by som mohla pridať aj niečo z Luciinho života. Myslím, že by som mohla dokonca napísať o jej živote.. Predsalen. Vešia ho všetkym naokolo. A aj tak to nikoho netrápi. Ale nekazme jej ilúziu. Možno sa raz nájde niekto, koho to bude uprimne zaujímať. Len neviem v ktorom storočí...
Z rozjímania sa nad Luciou (nie že by ma nejako extra zaujímala a že by som ju mala rada ale, povedzme si úprimne, nad ňou sa nedalo nerozčulovať) ma vytrhol otcov hlas: "Lea, potrebujem si ešte niečo zariadiť v robote, počkáš ma v aute alebo ideš so mnou?"
"Počkám.." zamumlala som mu namiesto odpovede. Bola som rada, že som sa vytratila zo školy a nie ešte sa rýpať s otcom do roboty. To bolo niečo, čo ma určite nikdy nelákalo, neláka a ani lákať nebude. Určite nie. Nevedela som, na ako dlho to má otec v robote a tak som sa rozhodla, že by som si mohla spraviť úlohy. Strčila som ruku do tašky a vytiahla som prvý zošit, čo som chytila. Keď som zbadala, aký zošit som vytiahla hneď ma prešla chuť na učenie. Bol to veľký čistý zošit s mexickým vzorom na obale. Oh, kto ma za čo trestá, že som si musela vytiahnuť práve matiku? Kľudne aj slovenčinu, angličtinu alebo aj nemčinu ale len tú matematiku nie! Ale budiž, už sa mi nechcelo vyťahovať ďalší zošit a tak som sa pustila do matematiky.. Čítala som si postupne slová, ktoré mi prišli pod oči... Súčin, tangentoida, sinusoida.. Oh nie! To su goniometrické funkcie!!
Naozaj som sa nepotrebovala nervovať matematikou a tak som ju urýchlene šmarila naspäť do tašky. Dnes mám dosť nervov s tým slohom. Stačí! Žiadna matematika ani iné predmety! Dnes sa potrebujem sústrediť na svoj dokonalý príbeh o dokonalom živote na ten najnedokonalejší sloh môjho života. Dúfam, že to bude aspoň na 3.. Kiežby.. Možno by som sa mohla zamerať iba na druhú polovicu môjho života, ktorá mi prišla zaujímavejšia. Nová škola, sťahovanie...
Moje myšlienky znova prerušil otec. Tentokrát som ho zazrela, ako vychádzal z hlavného vchodu z budovy v ktorej pracoval. Bol to typický workoholik. Spočiatku sa mu do tej práce veľmi nechcelo ale teraz...
"Dobre, môžme ísť!" pri tých slovách nastúpil do auta a ešte sa spýtal: "Si hladná?" neodpovedala som mu, ale stačil mu iba môj pohlad. Umierala som hladom.
Otec auto ladnými pohybmi viedol po ceste smerom k našej dedinke. Vždy sa mi páčilo ako jazdil. Dával si pozor a pri jeho jazde som sa cítila naozaj v bezpečí. Už keď sme boli neďaleko našej dedinky prudšie zatočil smerom.. Smerom k Saxovi! V tej reštaurácii som nebola ani nepamätám. Varia tam naozaj, naozaj skvelo a kedysi dávno sme sem aj spolu s mamou chodili. Pamätám si to. Napravo, vzadu je detské ihrisko, kde som strávila veľa, veľa času. Ah. Otočila som sa a zbadala na otcovej tvári úsmev. "Myslel som si, že by sme sa mohli ísť najesť." povedal otec a čalal na moju reakciu. Dlho však nemusel. Ihneď som ho schmatla za ruku a ťahala dnu. Musím priznať, že som opäť zacítila jeho stratenú otcovskú polovicu. Dobre, musím priznať, že v poslednej dobe sa choval ako vzorový otec a snažil sa mi aj vo všetkom vyhovieť. Nie vždy sme sa zhodli ale snažil sa. A myslím si, že ma ľúbi.. Možno.. Možno po tom dlhom čase..

Celý večer prebiehal perfektne. Najprv sme sa najedli a neskôr sme sa šli prejsť k neďalekej rieke. Tak, ako kedysi. Dlho sme sa rozprávali a ja som nadobúdala stále väčsí pocit, že by to medzi nami mohlo byť také, ako kedysi. Kedysi, keď sa ešte choval ako môj otec.. Ale to už je za nami. Smejem sa. Po dlhom čase sa naozaj srdečne smejem. Otcovi sa podarilo šmyknúť na štrku po ceste do auta a vďaka tomu, že po páde sa tváril akokeby umrel a vytrčil von jazyk, ešte väčšmi pripomínal dojem akokeby sa rozčapil na zemi ako žaba. Veľmi som sa na tom zasmiala. Pomohla som otcovi zo zeme a nastúpili sme do auta. Veľmi sme sa smiali a ja som mala konečne pocit, že môj život sa uberá lepším smerom. Mali sme to už asi iba 3 či 4 kilometre domov. Túto cestu som poznala naspamäť ale aj tak som sa stále nevedela nabažiť tej krásnej dedinskej prírody.. Stromy stáli popri ceste, akoby sa snažili autá chrániť pred všetkým zlým čo na nás čaká vonku. "Lea!!" zakričal otec a chcela som sa otočiť jeho smerom ale nestihla som. Silný náraz mi pleskol hlavu o sklo na aute.. Chcela som sa otočiť a pozrieť, čo sa tu dopekla deje. Nestihla som. Hlava sa mi zatočila a už zase.. Zamdlela som...