Iba jeden moment [Pozastavené]

Útek

Prebudila som sa v nie veľkej miestnosti, bola to pravdepodobne pivnica.. Podľa pachu usudzujem, že to bola veľmi stará, plesnivá vínna pivnica. Avšak víno by ste tu asi ťažko hľadali. Na pravej strane, pri dverách sa nachádzal jednoduchý jedálenský stôl pre dvoch, no bola tam len jedna stolička. V ďalšiom rohu, neďaleko jedálenského stola sa nachádzala nepohodlná kanapa, na ktorej som sa zobudila. V jednom z jej rohov sa nachádzal starý potuchnutý vankúš a ten kúsok látky ktorý slúžil ako prikrývka bol hodený vedľa postele. Neunúvala som sa ho ísť zdvihnúť, nie že by tu bolo nejak čisto ale celé telo ma naozaj bolelo. Najviac však asi ľavé rameno. Každý pohyb ma v ňom veľmi prudko zabolel. No nedala som sa a pustila som sa do skúmania druhej polovice izby. Tam stála len veľká knihovňa, ktorá však obsahovala len pár kníh...
Dvere sa z rachotom otvorili a dnu vošla postava. Nakoľko svetlo tu bolo dosť tlmené a ja som niekde stratila svoje okuliare, nevedela som rozoznať, či je to muž a či žena. "Jedz!" okríkla ma postava. Žena. Žena s veľmi škriekavým hlasom. Mala útlu, štíhlu postavu a nádherné biele šaty, ktoré jej vytvárali perfektnú siluetu. Nevedela som, aká látka to bola ale vyzerali naozaj úžasne! (Teda aspoň to som si myslela). "Jedz!" prikázala mi ešte tvrdším a škriekavejším hlasom. Odmietla som. Žena sa na mňa len usmiala. "Kto chce kam, pomôžme mu tam" odvetila žena a prevrhla tácku. Miska polievky, tanier s jedlom a plný džbán džúsu narazili na tvrdú betónovú podlahu a rozbili sa. Celý ich obsah sa ocitol na podlahe a žena sa zasmiala ešte väčšmi.
Krava. Pomyslela som si.. Takto plývať jedlom..
Prešiel deň, dva.. A návštevy ženy sa opakovali a vždy s tým istým koncom. Už som bola i celkom hladná a pitie vody zo starého kohútika v kúte pivnice mi tiež nerobilo najlepšie. No nemienila som sa vzdať svojho trucu. Jedného dňa som už toho všetkého mala dosť. Preto som vstala z postele, začala vískať, kričať, prehodila som postel, stôl a dokonca som i búchala na dvere. No nič sa nestalo. Čakala som, že mi aspoň povedia aby som sa ukľudnila a tak som pokračovala každý deň a vždy som si vymyslela niečo nové. V jeden deň som búrala postelou do dverí, v druhý deň som búchala policou z tej starej knižnice, tretí deň som si pospevovala na celé hrdlo, no nikto nič neriešil. Až v ten jeden osudový deň..
Jedlo mi nepriniesli, už to asi vzdali no namiesto ženy v bielom sa tam objavil Michal. Podal mi nejaké šaty a povedal mi, že začnem pracovať. No ja som odmietala, kričala som naňho, prosila ho aby ma poslal domov no on sa len zasmial. "Povedal som, že ideš pracovať.." zabuchol za sebou dvere a nechal ma tam stáť so šatami v ruke.. Neboli to ani tak moc šaty ako..
Bola to len spodná bielizeň! Nie, nie, nie, v hlave sa mi spájali rôzne scenáre, o ktorých som v posledných rokoch počula v telke..

Mladé dievča, ukradnuté a znásilnené, nájde sa vinník?

Teenagerky boli nájdené na okraji mesta. Usmretené uškrtením

Psychicky zničená žena prerozprávala príbeh: Ukradli ma na prostitúciu..

Nie, nie, nie! Takto to ja nenechám. Nenechám sa! Zohla som sa na zem, k črepom misiek, džbánov a tanierov. Vyhliadla som si jednu z misky.. Myslím, že asi spred týždňa a vopchala som si ju do zadného vrecka.. Nie. Takto to nenechám. Chytila som veci, ktoré mi dal Michal a hodila som ich pod matrac. Nikdy si nič také neoblečiem.
Po hodine po mňa prišli. Boli to dvaja chalani v mladom veku. Chytili ma pod ramená a proti mojej vôli ťahali smerom hore. Prešli sme asi tri podlažia a ja som konečene cítila čerstvý vzduch. Keď sme sa dostali na povrch, pamätám si, že ma odniesli do Michalovej kancelárie. Tam ma pustili a s buchnutim dverí sa vyparili. Michal sedel za obrovským rokovacím stolom ktorý lemovali len holé steny. "Ponúkam ti prácu" začal. "Len na dve-tri hodiny denne. Budem ti platit od počtu vybavených zákazníkov" nôtil svojim najsladším hláskom a podišiel ku mne. "Predpoklady na to máš, si síce mladá, no povedala si, že ti chýbajú peniaze. Viem že ich potrebuješ a tak ti ponúkam výhodnú..." nestihol ani dopovedať vetu a čepeľ z misky som mu zapichla do nohy.
"Adios Amigo"
Zakričala som mu pri tom, ako som preliezala okno. Bol na prízemí, chvalabohu. "Jakuuuuub!" počula som vrieskať Michala no už bolo neskoro. Ozlomkrky som utekala cez celé mesto. Pamätám si len, ako sa mi míhali tiene bytoviek, domov a áut. Utekala som najviac, ako sa mi dalo a verte mi, napriek tomu že som neni športovec som toho ubehla naozaj veľa. Utekala som utekala, až do úplného vyčerpania. Keď som sa dostavila na koniec dediny, zastavila som aby som sa poriadne nadýchla.
Bola som unavená, moje telo dlho nejedlo a navyše som dala behom svojmu telu veľmi zabrať.
Zahmlelo sa mi pred očami...