▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄
L I S T P R V ÝZ Ú F A L S T V O
▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄▄Môj prvý deň na zemi.
,,Laurus!" Zúfalo som zakričala na svojho priateľa, jediného priateľa, no neprišiel mi na pomoc. Vtedy som vedela že je so mnou koniec.
No začnem úplne od začiatku, poviem Vám ako som po prvý krát umrela.Ubehlo niekoľko dní odkedy som sa zobudila, a absolútne nič si nepamätala. Pamätám si ako som sa vtedy cítila, tie spomienky sú živé, akoby sa to stalo včera.
Zúfalstvo.
Je to ten pocit kedy neviete rozoznať svetlo od tmy,
radosť od smútku,
priateľov a tých proti vám,
Pretože všetko Vám pripadá rovnaké, zlé, ako had, pod koreňami ruže.
Zúfalstvo bol môj jediný priateľ. Jediný pocit ktorý kŕmil tú prázdnotu v mojej duši. Bolo to bremeno, no i šťastie. Vedela som že som ešte nažive, pretože som stále niečo cítila.
V ten deň, keď to všetko začalo, bol zároveň i deň môjho konca. Teda nie tak úplne, niekto toto predsa musí písať, nie? Každopádne vtedy prevládalo bezoblačno, a obloha bola tak nádherne modrá! Sedela som na zelenej tráve a uvažovala nad tým kde to sakra som. Z diaľky sa ozýval zvuk detského smiechu, a tichej vravy. Postavila som sa, s pohľadom zamrznutým na tej dokonalej modrosti nadomnou, keď do mňa niekto vrazil-'Hej! Tak to nebolo. Ty si do mňa vrazila.'
'Čokoľvek ti dovolí v noci spať.'-tak teda zrazila som sa s niečim tvrdým a vysokým. Opäť som skončila na zemi, a verte mi, nebolo to nijaké šťastie. Stávať zo zeme je otrava. Myslím že ten čo do mňa vrazil povedal niečo ako ,,Hej ty chudera, dávaj pozor kde sakra chodíš!" Alebo to bolo skôr ,,Pozor na cestu, hlúpa žobráčka!" ? Teraz presne neviem, ale bola to veľmi urážlivá poznámka na moju osobu. Pozrela som sa na toho nevychovanca, a skoro onemela. Bol to ten najpohľadnejší človek ktorého som kedy videla, pretože to bol vlastne aj prvý. Mal vlasy, farby havraních pierok, a ja som si do nich chcela zaboriť prsty, no a tie úžasné modré oči! O takých sa každému sníva v tých najvášnivejších snoch. Bola to farba oblohy, tesne pred tým ako zhodí farebnú prikrývku a oblečie si nočné šaty. Tmavá a tak tajomná modrá. Taká pri ktorej sa ti chce plakať, a zároveň už od nej nemôžeš nikdy odtrhnúť zrak. Tie jeho oči, boli to čo som si želala, aby som nikdy nespatrila a zároveň som potrebovala sledovať ich, do svojho posledného výdychu.
Po tomto neuveriteľnom zážitku som sa túžila zakopať do zeme. Zrejme si o mne teraz myslí že to nemám v hlave v poriadku. Čo to počujem? Aha, ja to predsa ani nemám v hlave v poriadku. No prenesieme sa cez celé tie nepodstatné rozhovory a vráťme sa k mojej smrti. Laurus, pretože to bolo jeho meno, mi prisľúbil pomoc, ochranu a priateľstvo. Teda nenazvime to hneď priateľstvo, skôr spojenectvo. Rozišli sme sa v dobrom, on mal prácu, a ja som si išla zohnať vhodný odev. Kráčala som ulicami dláždenými mačacími hlavami a sledovala všetky tie biele honosné sídla. Niečo hlboko vo mne mi vravelo že to nieje práve luxus, no bola to strecha nad hlavou, a niekedy to postačí. Každopádne som našla jednu, do ktorej som nazrela a uvidela množstvo dievčat a chlapov v brnení. Dotýkali sa na všetkých možných miestach a moje terajšia Ja bolo hlúpe a neskúsené a tak vošlo do vnútra. Nejaká žena v zrelom veku ma schmatla za ruku, a následne aj ošatila. Vravela že mám potenciál, a ja som to absolútne nepochopila. Opantala si ma rečami o tom že mám peknú tvár, keď mi ju umývala a ja hlúpa som nevedela do čoho sa púšťam. To miesto bol bordel, a mňa predhodila ako kúsok mäsa. A po takej delikatese vlci skočia ako na dobrú návnadu. A tentokrát to naozaj boli vlci. Rimania. A tam začala moja pradávna nenávisť k deťom Lupy. Prehliadla som si šaty ktoré teraz obopínali moju drobnú postavu. Boli zo zvodnej červenej látky, a spolu s belosťou mojich vlasov, vyzerali ako mlieko a krv. A keby som vtedy vedela že práve tá tekutina o chvíľku potečie prúdom. No vtedy som nevedela ktorá.
Vlci chňapli po nastraženej pochúťke, a mňa zovreli v ich labách. Vtedy som sa cítila tak zúfalá. Kričala som na Laurusa. Toho, kto mi sľúbil bezpečie. No kde bol, keď mi bolo odobrané? V ten večer, keď bolo po všetkom, som ležala na zemi. Sama. Opäť sama. Čakala som len kedy opäť bude svietiť slnko, ktoré malo zahaliť moje rany do čistej, teplej žiary, a bolesť mala pominúť. No slnko pre mňa už dávno prestalo svietiť, a s posledným výdychom ma pohltila temnota. Bola to krv, čo vtedy zmáčala moje bledé líca. Krv, čo tiekla po dlážke. A bola červená.Ροσεμαριε.
//Dobre, druhá časť je tu. :D teším sa že mám konečne čas písať a už moje knihy dúfam nebudú pozastavené. Miznú mi nápady, a teraz som začala pozerať seriály, a viete ako to chodí. Jedna časť denne sa mení na jednu sériu a potom to tak dopadá že Supernatural som mala pozrený za pár týždňov :D .
Otázka na vás, kľudne aj do chatu, aké pozeráte seriály?
Ja:
•game of thrones
•supernatural
•once upon a time
•shadowhunters
•lucifer
•riverdale
•13 reasons why
•Teen wolf
•pretty little liars
•the magicians
•skins
•forever
et cetera :)A teraz podstatná otázka o živote a smrti.
- >Páči sa Vám štýl akým píšem?
LanaHearth
Λανα Ηεαρτη
ВЫ ЧИТАЕТЕ
Persuasion //Apollo//
ФанфикON HIATUS I loved the sun, so I decided to kiss it, just to find my wings burning. "I will be mortal again for you." 2017©LanaHearth