Topiaci sa sneh 2: Volanie srdca

10

Počula som Tomiho hlas: ,,Nymfa. Neopúšťaj ma. Vydrž."šepkal. A potom ten srdcervúci plač. Detský plač. Moje dieťatko. Nie! Musím sa vrátiť. Smrť by bola krásna, no dieťa musí žiť. Ono si život zaslúži.

Keď som sa prebrala, všetko bolo biele. Za ruku ma držal Tomáš a z druhej strany mama. Mama?! Čo tu robí? ,,Mami."zachraptela som. ,,Linduška."vzlykla. ,,Kde to som?"spýtala som sa. ,,V nemocnici. Havarovali ste. Takmer som sa zbláznil od strachu. Keď som videl to auto a keď si strhla volant..." roztriasli sa mu ruky a vzlykol. ,,Mohla si zomrieť Linda." ,,Kde je?"chcela som vedieť čo sa stalo s Robom. ,,Neprežil to."odvetil mi skľúčene. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Dobre, urobil veľa zlého, no bol chorý. ,,Prežila si klinickú smrť."šepol roztrasene. Zbledla som. ,,A bábätko?"zaševelila som. ,,Je v poriadku. Mala si šťastie."vzdychol. Spadol mi kameň zo srdca. ,,Idem po doktora."postavil sa a odišiel z izby.

,,To čo si urobila bolo odvážne, ale aj hlúpe."podotkla mama. ,,Ja viem mami. Ale nevedela by som bez neho žiť. Milujem ho. Aj tebe sa ťažko vyrovnávalo s ockovou smrťou."šepla som. ,,Ale naučila som sa žiť. Kvôli tebe."pohladila ma po líci. Tomáš sa vrátil aj s lekárom. Mama odišla domov. Žiadala som ju o to aj ja aj Tomáš. Bola veľmi unavená.

,,Mám pre teba prekvapenie."usmial sa a otvoril dvere. Dnu vošiel pár. Muž a žena. Muž bol vysoký a mal čierne vlasy pretkané šedinami. Oči mal hnedé. Žena bola od neho nižšia a mala blond vlasy a modré oči. Na prvý pohľad som spoznala že sú to Tomiho rodičia. ,,Dobrý deň. Som Andrej. Tomiho otec. Teší ma."podal mi muž ruku. ,,Ja som Laura. Jeho mama."usmiala sa milo žena. ,,Volám sa Linda."opätovala som im úsmev. ,,Mrzí ma, čo ti urobil Robo."smutne sa usmiala. ,,To nevadí. Nie je to vaša vina. A navyše on za to ani nemohol... Nevedel čo robí."povedala som. ,,Ale je. Veľmi sme ho rozmaznávali. A nevšimli sme si, že je chorý. Ako správny rodičia sme mali. Tomáš urobil dobre že od nás odišiel."priznal sa jeho otec. ,,Nehovorte tak. Mrzí ma to."priznal sa aj Tomi. Spokojne som sa usmievala. Konečne sa zmierili.

Už prešiel rok a my sme šťastní. Občas premýšľam že to mohlo skončiť inak. Robo bol vážne chorý a preto som mu poľahky odpustila. Navyše zaplatil až príliš vysokú cenu.

My s Tomim žijeme ako šťastná rodina s naším malým synčekom. Nevieme čo nám prinesie budúcnosť, ale ani nechceme vedieť. Veď v tom je čaro života. Nikdy nevieš čo ťa čaká.

A keď sa tvoje srdce rozhodne ozvať, neignoruj ho! Iba tak môžeš nájsť skutočné šťastie aj keď je pretkané problémami.

..............................................................................................

Veľké finále je tu!!

A ja veľmi dúfam, že ste spokojní. Páči sa Vám koniec? Pravdepodobne ste ho vy moje šikuľky čakali. :D

Linda napokon nezomrela, ani neprišla o svoje bábätko. :) Ale Robo zomrel. Ak Vám tento koniec príliš pripomenul Bosorku, ospravedlňujem sa. :D

Tento koniec som plánovala od začiatku. :) <3

A ešte jedna novinka. Pripravujem pre Vás novú poviedku aby ste na mňa nezabudli, lebo pravdepodobne si potom dám kratšiu pauzu. Poviedka je viac-menej dokončená, ešte sa čaká na cover.

Takže až ju uverejním dám Vám vedieť sem. Svoje názory prosím píšte do komentov. :)

Ďakujem za každé prečítanie, názor či vote. :)

           S nesmiernou vďakou a láskou

                                           Vaša Kirsten