Let Me Bend You ✔

dvadsiata štvrtá kapitola

Celá zaseknutá som na neho pozerala. Neviem odkiaľ sa zobral Alex, ale pomohol mi postaviť sa na nohy. Moje kolená sa triasli a ledva som dýchala.

,,Si v poriadku?" začal sa ma pýtať Alex a prezeral si ma.

,,Si to ty, Mia?" Hneď ku mne pristúpil a vtiahol si ma do objatia.

Odstúpil odo mňa a pozrel sa na mňa. ,,Vnímaš ma?" slabo som prikývla a Alex mi pomohol sadnúť si na stoličku. Klepala som sa po celom tele.

,,Nechápem..." povedala som potichu.

Otec si kľakol predo mňa a položil ruku na moje koleno. ,,Čomu nechápeš, Mia?"

,,Nechápem prečo si tu a odkiaľ sa tu berieš..."

Moje tušenie, že toto celé je sen, pominulo, keď otec prehovoril: ,,Nie je to sen. Naozaj sme sa stretli po štyroch rokoch. Ani ja sám tomu nemôžem uveriť. Kde si bola a... S kým si tu?"

Začal sa pýtať na všetko. Zložila som si hlavu do dlaní. Pokrútila som hlavou. Pocítila som stisk na pravom ramene. ,,Potrebuješ vodu?"

Prikývla som a Alex odišiel.

Ešte raz som sa pozrela na otca. ,,Ako sa môžeš na toto pýtať, keď si o mňa nikdy nemal záujem? Stále si chodil domov opitý, tak isto ako matka," povedala som trochu nahnevane.

Sklonil hlavu. Vzdychol. ,,Prepáč. Ale nemôžem o tom rozprávať. Ale teraz som sa zmenil. Už nie som tým, kým som bol predtým."

,,To tvoje prepáč si môžeš vieš kde strčiť!" skríkla som po ňom až ho myklo. ,,Trápila som sa celé detstvo, a keď som potrebovala nejakú pomoc, vy ste tu neboli. Nezaujímali ste sa o mňa!"

Celý čas mal sklonenú hlavu a keď sa na mňa pozrel, plakal. ,,Prepáč mi, dcérka."

Pokrútila som hlavou. ,,Už nie som tvoja dcérka odvtedy, odkedy ste sa starali o svoje pitie viac, ako o mňa!" kričala som a hneď pri mne bol Alex a podal mi vodu. Nadýchla som sa, aby som sa upokojila. Zobrala som od neho pohár vody a napila sa.

Otec sa na mňa pozrel. ,,Ako sa ti mám ešte ospravedlniť, alebo čo mám urobiť?"

,,Stačí, keď sa mi stratíš z očí a nikdy sa nevrátiš," povedala som nakoniec. Alex mi poklepal po ramene a ukázal, aby som išla trošku obďaleč. Vstala som a išli sme trochu ďalej od otca.

Alex mi dal slabú facku a chytil mi tvár. ,,Počúvala si sa, čo si mu povedala?!" nahnevane povedal a ja som na neho vypúlila očí.

Nechápala som. ,,O čom to hovoríš?"

Prevrátil oči. ,,Práve si povedala nášmu šéfovi, aby sa nevrátil a stratil sa ti z očí! Si normálna?!" zvrieskol potichu Alex, až mi naskočili zimomriavky.

,,Čože?" Môj hlas vyšiel o stupeň vyššie. ,,Prečo si mi to nepovedal skôr? Som v riti!" začala som panikáriť. Alex mi rukou zakryl ústa.

,,Sklapni!" zavrčal a nadýchol sa. ,,Teraz sa upokoj."

,,Dobre, počúvaj ma. Tvoj otec, ako vidím, je našim šéfom, ale my sme to nevedeli. Keď povedal svoje priezvisko, hneď sme vedeli o čo ide, iba sme museli mať dôkaz," vysvetlil mi Alex.

,,Dobre, takže čo urobíme?" opýtala som sa po tom, ako skončil svoj dlhý monológ.

Ukázal na mňa prstom. ,,Ty urobíš! Nie ja, ani ostatní. Musíš sa mu ospravedlniť a odvolať to," odvetil prísne.

Pokrútila som hlavou. ,,Zabudni," povedala som. ,,Nebudem sa mu ospravedlňovať. Radšej by som kvôli tomu bola vyhodená, ako svojmu hnusnému otcovi odpustiť tie nechutné veci, čo robil doma."

Pokrútil hlavou. ,,To nemyslíš vážne, však? Teraz sa budeš hrať na urazenú? Zobuď sa! Nesnívaj, lebo realita je oveľa krutejšia," odvetil a odpochodoval preč.

Stála som tam iba sama so svojimi myšlienkami. Nadýchla som sa a nazbierala odvahu. Kráčala som k otcovi. Sadla som si oproti nemu. Sedel tu  sám a pozoroval okolie za oknom.

,,Viem, že ťa to bolí, že ja a mama sme ťa nemali radi, ale boli sme ešte mladí a nevedeli sme ako na to," pozrel na mňa. ,,Ale teraz sme iní ľudia a stále sme spolu. Odvtedy, čo si odišla sme sa to rozhodli zmeniť. Začali sme na sebe pracovať a prestali sme piť. Aj keď to na nás nevidieť, ale snažíme sa, ako vieme. Iba chceme, aby si sa vrátila k nám. Budeme radi, keď prídeš k nám, pozdraviť nás a porozprávať sa."

Zmohla som iba na to, aby som vstala a objala ho. Neveril, že som to urobila, ale opätoval mi objatie. ,,Prepáč oco, za všetko."

Vzdychol. ,,Nemusíš sa mi ospravedlňovať, zlatko. Som rád, že som ťa stretol."

Pozrela som mu do očí. ,,Nie. Ja hovorím o tom ako som na teba vyskočila a nezistila som, aká je pravda," odvetila som a sadla som si naspäť na svoje miesto.

Usmial sa. ,,Takže," začal, ,,ako sa ti žije v New Yorku?"

Mykla som plecami. ,,V pohode. Zvykla som si na toto mesto."

,,To rád počujem. A čo priateľ? Máš niekoho? Viem, že si mala Erika, tak preto sa pýtam."

Dostal sa na citlivú strunu. O tomto som nechcela rozprávať, ale nemôžem mu tajiť, čo sa stalo medzi mnou a ním. Pozrela som na Alexa, ktorý keď ucítil môj pohľad, pozrel sa na mňa a povzbudivo sa na mňa usmial. Opätovala som mu úsmev.

Pozrela som cez okno, kde pršalo a ľudia s dáždnikom behali z jednej strany na druhú. ,,Je ťažké o tom rozprávať," vzdychla som a sklonila hlavu. Pozorovala som si prsty na ruke.

,,Zlato, mne môžeš veriť. Čo sa stalo medzi vami? Ublížil ti?" Starostlivo sa spýtal.

Hneď sa mi do očí začali tlačiť slzy. Otec si to všimol a hneď bol pri mne a objímal ma. ,,Pššt... Bude to v poriadku. Poď, sadneme si v mojej kancelárií a porozprávame sa osamote."

Išli sme po úzkej chodbe, až kým sme nenatrafili na dvere, kde bolo napísané kancelária. Otec dvere otvoril a pustil ma prvú. Vošla som a oviala ma vôňa kolínskej a kávy.

,,Sadni si. Urobím ti čaj," povedal a pristúpil k malému stolíku.

,,Nech sa páči..." podal mi pohár čaju, z ktorého išla para. Zobrala som si ho od neho a odpila si. Na jazyku sa mi rozplynula úžasná chuť. Jahodová.

,,Bola to tiež tvojej mamy najobľúbenejšia chuť. Zbožňovala jahody. Stále, keď jej bolo zle, tak ho pila a upokojila sa," usmial sa nad tou spomienkou. ,,Bola to úžasná žena."

Nechápala som, čo tým myslí. ,,Ako to myslíš?" opýtala som sa. Pozrel sa na mňa a sadol si oproti mne. Oprel sa o kreslo a vzdychol si. Zatvoril oči.

,,Tvoja mama má málo času, lebo kvôli pitiu má teraz rakovinu. Lekári nám povedali, že vydrží dva roky, možno aj menej. Ale bojím sa, že ju úplne stratím a vrátim sa do tých koľají, keď som pil, pil a pil," povedal smutno. Stiahlo mi to žalúdok. Moja mama má rakovinu? To nemôže byť pravda...

,,Nemôže to byť pravda," neverila som a otec sa na mňa pozrel.

Chytil mi ruku a stisol ju. ,,To je  v poriadku, Mia. Zvládneme to. Spolu," povedal presvedčivo, aj keď som tomu neverila.