Let Me Bend You ✔

tridsiata tretia kapitola

Travis po chvíli vyskočil z postele, a keď som už stála pri dverách, tak ma o ne oprel chrbtom. Vyrazilo mi to dych, keď som uvidela, že na sebe nemá látky naviac. Zahryzla som si do spodnej pery. Všimol si to a naklonil sa ku mne. Ihneď sa prisal na moje pery.

,,To netreba. Pôjdem do svojej kancelárie, tak mi to tam, prosím, prineste."

,,Dobre, pane," odpovedala a začala pomáhať svojej sestre. Vyšiel som von z kuchyne a išiel do svojej kancelárie, ako som mal naplánované. Vošiel som dovnútra a pustil som si rádio.

Sadol som si do kresla a začal som spomínať na okamihy strávené s Miou. Na naše prvé stretnutie vo firme. Naše prvé bozky. Milovanie s ňou. Strach o ňu. Ako mi prišli raňajky a začal som ich jesť, vedľa mňa začal hlasno zvoniť mobil. Zanadával som.

,,Kto musí ráno otravovať?" zavrčal som a zodvihol som mobil. ,,Prosím?"

,,Dovolali sme sa ku Travisovi Blackovi?" ozvala sa mladá žena.

,,Áno. Prečo?"

,,Máme práve v nemocnici vašu priateľku, pán Black. Boli ste v jej kontakte ako prvý, tak sme vám zavolali."

Na malý moment som mal pocit, ako keby sa mi zastavilo srdce. Vyskočil som na nohy. ,,Čo sa stalo? Prosím vás, povedzte mi to."

,,Budeme radi, keď sa zastavíte v nemocnici. Dovidenia."

,,Ale..." žena na druhej strane ma zrušila. ,,Kurva!" skríkol som na celý dom a bežal som sa, čo najrýchlejšie obliecť.

Bože, nech je v poriadku. Nech je v poriadku. Tieto slová som si opakoval, keď som nasadol do auta a upaľoval do nemocnice. Možno som porušil pár predpisov, ale musel som ju vidieť. Jazdil som ako šialený po cestách, až kým som nezastavil na parkovisku a bežal som rovno do nemocnice.

Pribehol som ku nemocničnej recepčnej. ,,Kde leží Mia Greenová?"

Sestrička sa na mňa pozrela. ,,Vy musíte byť pán Black, však? Slečna Greenová, leží na izbe," pozrela do papierov, ,,147. Pôjdete výťahom na druhé poschodie a prvé dvere, ako vyjdete."

Kývol som hlavou na znak vďaky a bežal som k výťahu. Výťah sa pohol a zastavil na druhom poschodí. Vyšiel som a uvidel číslo, ktoré mi sestrička povedala. 147.

Práve odtiaľ vyšiel doktor. Pribehol som k nemu. ,,Ako je na tom?"

Doktor sa na mňa pozrel spoza okuliarov a pozrel do papierov. ,,Nie je to až také vážne. Má zlomenú ruku. Pár modrín, jedno zlomené rebro a nakoniec trochu otras mozgu. Momentálne je v kóme a nevieme vám povedať, kedy sa preberie."

,,Môžem ísť za ňou?" opýtal som sa.

Doktor sa dotkol môjho ramena. ,,Áno, môžete ísť za ňou, ale ľutujem vás, pane. Viem, čo prežívate."

,,Ďakujem. Dovidenia."

Doktor odišiel a ja som sa pri dverách snažil nabrať odvahu. Nakoniec som sa presvedčil a vošiel som dovnútra. Keď som ju uvidel, podlomili sa mi kolená a hneď sa mi do očí nahrnuli slzy.