Zneužitá

11.časť

"Kde som to?"

"Je tu niekto?"

"Pomóc!"

Nevedela som kde som. Nevedela som nič. Nedokázala som to vnímať. Bolela ma hlava. Svet sa mi krútil pred očami.

Otvorila sa malá priehradka pri dverách, ktoré boli zamknuté. Priehradkou preška tácka. Na tácke bola kaša a lístoček.

"Aby si mi tu nevyhladla. Ešte si spolu užijeme. "

Bola som vystrašená. Nezjedla som ani kúsok. Mala som strach. Nevedela som prečo som tam. Nevedela som kde som. Nevedela som ako som sa tam dostala. A to najhoršie, nevedela som kto ma sem dostal. V mojej hlave lietalo len jedno meno. David.

Začala som nepríčetne plakať.

"Už buď ticho!" Zakričal neznámy hlas.

Bola som zmetená. Toto David nebol. Nepoznala som ho.

V miestonosti bez okien, len s jednou postelou a veľkými dverami som strávila celý deň. Nerobila som nič, len som plakala a kričala.

Do miestnosti vošiel muž. Bol oblečený v čiernom. Cez tvár mal prevlečenú masku. Začal sa smiať.

" Kde som to? Kto si? Prečo som tu? "

Kričala som po ňom.

On sa na mňa len pozeral a smial sa.

Podišiel ku mne. V mojich očiach sa objavil strach. Zviazal mi ruky a nohy. Snažila som sa brániť. Ale pri každom mojom pohybe ma udrel. Po mojom tele sa rozprestierali modriny. Zvalil ma na posteľ a vyzliekol sa. Kričala som o pomoc, ale márne. Bola som znásilnená. Mala som v očiach slzy. On sa len smial. Vytiahol z vrecka nožík a pomalým pohybom mi prešiel po ruke.

"Toto je prvý. " Povedal, odviazal mi ruky a nohy a vyšiel z miestnosti.

Na mojej ruke bola hlboká krvavá rana.

"Táto nebola posledná." Pomyslela som si.