Cigánka ✓

III.

„Skarlet! Skarlet, vnímaš ma?"

Hlas ju prebral z uvažovania a spýtavým pohľadom sa zmätene pozrela na svoje kamarátky.

„Hm? Sorry, nedávala som pozor. Vraveli ste niečo?"

Emma a Lucia si vymenili pohľady. Bolo tomu už pár dní, čo sa ich tmavovláska správala čudne. Akoby bola duchom neprítomná, akási utrápená. V škole nedávala pozor, každému sa vyhýbala, dokonca aj im.

Sedeli v laviciach, práve bola prestávka. Emma sa chcela podeliť o najhorúcejšie novinky z rande, no dievčina ju akoby nepočúvala. Len tam sedela s nešťastným výrazom a zdalo sa, že sa každú chvíľu rozplače.

„Skar, čo ti je? Stalo sa niečo?" spýtala sa jej Lucia. Mala o ňu obavy, takúto ju ešte nevidela. Z osôbky, kedysi sršiacej energiou, sa zo dňa na deň stala schránka bez duše.

Skaret si zhlboka povzdychla. Nechcela ich zaťažovať svojimi problémami, no nemohla ani predstierať, že je všetko v poriadku. Mala pocit že sa zadusí, s každým jedným nádychom ju akoby bodali do hrude s tisíckami ihiel.

Vždy si všetko hovorili, tak prečo je pre ňu tento krát taký problém zveriť sa? Zrejme preto, lebo sa po prvý raz hanbila. Čo ak ju odsúdia? Čo ak ju vysmejú? Veď oni pôjdu ďalej študovať, vzdelávať sa. Jej je to odopreté.

Nikdy medzi nimi nepadla zmienka o odlišnosti pôvodu, vždy ju brali ako rovnocennú. Tento krát však mala strach. Prinútila sa k silenému úsmevu a pokrútila hlavou.

„To nič, len nejaké problémy doma, nič vážne."

„Skar, keby to nebolo nič vážne, nechodila by si ako mŕtvola. Umrel vám niekto?" spýtala sa Lucia a pozorne ju sledovala.

„Preboha, len to nie! Len... Je to zložité."

„Tak nám to vysvetli."

Povedať im to? Rozhodovala sa medzi možnosťou všetko vyklopiť alebo si niečo vymyslieť. No pri pohľade na ich starostlivé tváre si uvedomila, že si nezaslúžia aby im klamala.

„Fajn, ale poďte na vécka, tu je príliš veľa uší." Kývla smerom k rozbláznenej triede.

***

„Tak, počúvame ťa."

Pre istotu sa pozerala skrz ne, z nejakého dôvodu sa im nedokázala pozrieť do očí.

„Budem sa vydávať," vyhŕkla na jeden dych. Srdce jej bilo raketovou rýchlosťou a dlane sa začali potiť. Prečo sa tak bojí? Sú to predsa jej najlepšie priateľky.

Chvíľu bolo ticho, nebolo počuť nič, len kvapkajúcu vodu z pokazeného kohútika. V ich tvárach sa vystriedali snáď všetky emócie, od prekvapenia, až po radosť. Obe sa ju pustili vystískať a jedna cez druhú rozprávali:

„Veď to je úžasné, prečo si nám to nepovedala?"

„Kto je ten šťastný, poznáme ho? Nikdy si nič nepovedala, ani ho nepredstavila."

„Aké budeš mať šaty?"

Otázky nemali konca kraja a Skarlet sa zdalo, akoby padala hlboko do priepasti. Ich nadšenie bolo síce pekné, aj to, že jej vyjadrili podporu, no musela to uviezť na pravú mieru.

„Počkajte, počkajte! Ja sa vydávať nechcem, chápete? Je to celé úplne inak." A vyrozprávala im udalosti zo svojich narodenín.

Nadšenie vystriedal šok, len tam stáli bez slova a dívali sa na ňu s hrôzou v očiach.

Presne ako čakala. Zvesila hlavu a zadržiavala slzy. Prečo im to musela vytárať, prečo?!

„Moja, veď to je hrozné. Ako ťa môžu do niečoho takého nútiť? Malo by to byť z tvojej vlastnej vôle, nie z ich. Nevedela som že stále existujú dohodnuté manželstvá. V dvadsiatom prvom storočí. Tak... tak im povedz, že sa vydávať nechceš, nemusíš to robiť." Povedala ľútostivo Lucia.

Čakali snáď všetko no toto nie. Chúďa Skarlet, aký to musí byť pocit byť donútená do takého závažného kroku? A navyše bez lásky? Ani jedna si nevedela predstaviť vydávať sa len tak, bez citov, z donútenia a navyše, v takom mladom veku. Súcitili s ňou a boli odhodlané nájsť riešenie.

Prekvapene vzhliadla. Oni ju neodcudzujú? Na tvári sa jej po prvý krát usadil malý, vďačný úsmev. Zrazu sa jej predošlé obavy zdali smiešne. Má tie najlepšie kamarátky. Avšak znovu pokrútila hlavou a vzdychla si. Úsmev sa jej vytratil z tváre, nahradili ho starosti.

„Keby to bolo také jednoduché, už dávno by som s tým nesúhlasila. Ale nemám na výber. Viete, naše tradície sú trošku iné. Ako vravel Žigo, môžem byť šťastná že ma otec nevydal už skôr. Lenže ja nechcem. Nechcem taký život ako má väčšina z nás, deti, manžela a s tým je zhasnuté. Tím ženám to tak vyhovuje, mne nie.

Chcem niečo dosiahnuť, byť niekým. A navyše, svojho nastávajúceho ani nepoznám, neviem aký je. Najhoršie na tom je, že to nemôžem nijako zastaviť. Všetci sú šťastní, Rosa nerozpráva o ničom inom ako o prípravách, šatách a podobné hlúposti. Matka ma poučuje, že mám svojho muža poslúchať a nespraviť im hanbu.

Štve ma, že sa nikto nepýtal na môj názor a postavili ma pred hotovú vec. Čo si nezaslúžim aspoň toľko aby mi povedali: no, ty hlúpa, dohodli sme ti svadbu, priprav sa? Rodičov mám veľmi rada, vážim si ich. Ale aj ja mám právo na šťastie podľa svojho. Už neviem, čo mám robiť?"

Ani nezbadala, že to z nej vypadlo na jeden dych, všetko rozhorčenie a sklamanie. Zrazu sa cítila oveľa ľahšia, aj ťažoba v hrudi sa zmenšila.

Emma s Luciou sa na ňu len bezradne pozerali, neschopné slova. Tak veľmi jej chceli pomôcť, no netušili ako. V tomto prípade si nevedeli rady. Pritúlili si ju do skupinového objatia. To bolo to najmenej čo mohli pre ňu spraviť.

„Skar, je nám to tak strašne ľúto, povedz čo môžeme pre teba spraviť? Ako ti pomôcť?"

„Ja neviem," zašepkala. Už len to, že ju neodsúdili, znamenalo pre ňu veľa. To že stoja pri nej, bez predsudkov.

„Ale, ja to ešte stále nechápem," ozvala sa Emma, „prečo sa musíš vydávať, keď nechceš? Tvojím rodičom snáď nezáleží na tom, aby si bola šťastná?"

„Toto nemôžete pochopiť," povedala sťažka, „Ak sa vzopriem, bude to mať strašné následky."

„Aké? Čo môže byť horšie od tohto?" spýtala sa Lucia.

„Nechcite vedieť. Len vás prosím, sľúbte mi, že o tom nikomu nepoviete, ok?"

„Také nás poznáš?" Spýtala sa trochu urazene Emma.

„Budeme mlčať, ako hrob," pridala sa vážnym tónom blondína.

Môžu spraviť len jedno, podporiť a stáť pri kamarátke, ktorá ich potrebuje.

„Ďakujem," zašepkala vďačne tmavovláska, „poďme na hodinu, za chvíľu bude zvoniť."