Cesta za slávou

11.

Gregorio
Elizabet bola vážne nahnevaná. Chcel som sa jej ísť ospravedlniť, tak som išiel k nej domov. Tam mi otvorila jej mamina a všetko mi vyrozprávala. Potom mi dala adresu, kde je Elizabet teraz. Ani sekundu som neváhal, čo urobím. Dokázali sme sa prebojovať až do finále a ona to napokon vzdá? Tak toto sa nerobí. Hned ráno som nastúpil na prvý autobus. Cesta trvala tak tri hodinky. Musím Elizabet prehovoriť, aby so mnou tú súťaž dobojovala. Autobus zastal na zastávke a ja som našiel dom, kde býva. Zazvonil som na zvonček. Dvere mi otvorilo rozospaté čudo, ktoré malo s Elizabet spoločný len úsmev. Najskôr sa to na mňa hľadelo a hľadelo. Potom ma to konečne pustilo aj dnu. Hned som sa začal rehotať. Elizabet vyzerala ako čerstvo vyoraná myš. Vlasy jej padali do tváre a dá sa povedať, že z nich mala na hlave také malé hniezdo. Oči celé červené a spuchnuté, kto vie čo tu včera robila. Okolo postele boli rozhádzané tony mokrých vreckoviek. Elizabet bola taká nádherná a dokonalá. Ked som ju uvidel, hned som ju mal chuť vybozkávať, no krotil som sa.

Elizabet
Ráno som sa zobudila na zvuk zvončeka. Bolo asi tak desať hodín a ja som sa taká rozospatá pobrala ku dverám. Nazrela som cez kukátko a uvidela som tam jeho. Pred dverami proste stál Gregorio. Otvorila som dvere a snažila som sa vyzerat čo najmenej vyorano. No nepodarilo sa to. Gregorio hneď spustil smiech a ja som sa rehotala s ním. No a potom som ho konečne pustila dnu. Hned prvá otázka bola

Elis - Ako si sa sem prosím ťa dostal?
Greg - Autobusom
Elis - Ale čo tu robíš?
Greg - Prišiel som ťa poprosiť, aby si sa vrátila a dokončila so mnou tú súťaž.
Elis - Gregorio prečo?
Greg - Elizabet dostali sme sa až do finále. Ostatným sa o takomto úspechu môže len snívať. Prosím korčuľuj so mnou
Elis - Gregorio bolo nádherné vidieť nové mesto, naučit sa korčuľovať, či dokonca mať možnosť súťažiť po boku najlepšieho korčuliara, no môj život je tu. Tu mám svoj dom, svoju izbu a svoje spomienky
Greg - Elizabet vážne chceš zahodiť skvelú príležitosť?
Elis - Gregorio toto je môj domov a môj život, ktorý mi dal šancu vrátiť sa sem
Greg - Elizabet toto mi nerob
Elis - Nepatrím do tvojho života, patrím sem
Greg - Takze v súťaži končíš? A ja tiež?
Elis - Je mi to ľúto Gregorio ale končím
Greg - Dobre, je to tvoje rozhodnutie. Ty vieš, čo je pre teba najlepšie (Zosmutnie)
Elis - Nebuď smutný. Budúci rok príde súťaž znovu a ty v nej zas skúsiš šťastie. A ja sľubujem, že sa na teba nabudúce prídem pozrieť a podporiť ťa.
Greg - Ja nebudem korčuľovat už s nikým iným okrem teba Elizabet
Elis - Prečo?
Greg - Pretože už niky si neobujem korčule a nevstúpim na plochu
Elis - Nemôžeš sa takto trestať Gregorio. Ved korčuľovanie miluješ
Greg - No bez teba by to už nebolo ono. Elizabet vážne si nepremyslíš tú súťaž?
Elis - Nie Gregorio
Greg - Tak ahoj
Elis - Ale ak chceš, môžeš tu zostať jednu noc
Greg - Rád zostanem

Celý deň sme sa potom prechádzali po meste a ja som sa cítila šťastná.

Gregorio
Elizabet mi poukazovala celé mesto. Bolo to nádherné, no mrzela ma tá súťaž. Nechápem, čo sa stalo. Veď pre súťaž bola ochotná urobiť maximum a teraz to vzdá? Niečo tu nie je v poriadku. Dnes to už nechcem hrotiť, ale zajtra sa jej spýtam, čo sa s nou zase deje. Podľa mňa zase rieši závažný problém, nikomu o tom nechce povedať. Ukrýva to v sebe, no neuvedomuje si, že sa tým tak zabednila, že stratila reálny život. Večer sme sa navečerali a ja som potom spal na gauči. V noci som sa zobudil na nejaké čudné zvuky. Pomaly som sa postavil. Tie zvuky vychádzali z Elizabetinej izby a neboli to len také obyčajné zvuky, boli to Elizabetine vzliky. V ruke drzala mobil a pozerala si video, ako spolu korčuľujeme na tej súťaži. Okolo seba mala znovu rozhádzané mokré vreckovky a stále vzlikala. Oči mala celé spuchnuté a nos červený. Bolo mi jej tak ľúto. Sadol som si k nej na posteľ

Greg - Si v poriadku?
Elis - Som
Greg - Prečo plačeš?
Elis - Neviem, čo chcem
Greg - Ako to myslíš?
Elis - Som spokojná so svojím životom, no nechcem opustiť súťaž
Greg - Tak poď so mnou naspäť
Elis - Ale ja nechcem opustiť svoj domov
Greg - Nic neopustíš, len na chvíľu odídeš. Môžeš sa sem kedykoľvek vrátiť
Elis - Ja neviem
Greg - Elizabet, budeš šťastná
Elis - Gregorio ja neviem, čo chcem
Greg - Prosím korčuľuj so mnou
Elis - Aj po tom všetkom, čo sa stalo?
Greg - A čo sa stalo?
Elis - Zklamala som ťa a nechala som ťa v hroznom stave samého
Greg - Elizabet práve ty si pre mňa urobila viac ako ktokoľvek iný
Elis - Asi ti práve nerozumiem
Greg - To je jedno Elizabet. Poď so mnou na tú súťaž a vyhráme to!
Elis - Gregorio ak to chceš, tak pôjdem
Greg - Vážne?
Elis - Nechcem ťa v tom nechať samého. Asi to vážne môžme dokázať
Greg - Elizabet ty tam vážne pôjdeš?
Elis - S tebou to odkorčuľujem
Greg - Ď...ďakujem
Elis - Gregorio chcem, aby si bol šťastný

Nevedel som, čo ju k tomu rozhodnutiu viedlo, no bol som prekvapený. Naša nádej na výhru súťaže znovu ožíva. Elizabet je moja jediná nádej.