Tí, vďaka ktorým žijeme

1

Clarine oči žiarili radosťou. Konečne ju pustili. Konečne si aspoň na chvíľu mohla robiť, čo chce. Držali ju dlho, príliš dlho. Už ju to tam nebavilo.

Pred ňou na zemi sedelo dievča. Vyzeralo pokojne a vyrovnane, čo bol výkon na to, že Clara držala v ruke zbraň a mierila na ňu.

„Tak?" opýtala sa jej Clara povýšenecky. „Čo budeš robiť? Myslíš, že Tifany ešte niečo dokáže s týmto urobiť?"

„Clara nerob to, pusti ju. Tifany snaž sa! Nie je..."

„Zmĺkni! Vidíš čo mám v ruke? Tak buď ticho! Kde som to skončila?"

„Nerob to, nemusíš..."

„No tak zatvor si tie ústočká. Vychutnávam si situáciu. Vieš, prehrala si. Ak povieš ešte jedno slovo, zabijem ťa. Ak sa pohneš, zabijem ťa. Ak sa začnem nudiť, zabijem ťa. Zomrieš v každom prípade. Teda čo chceš urobiť?" hovorila pokojne a nadšene.

Lena mlčala. Claru to veľmi tešilo. Videla ako sa mierne trasie, aj keď sa snaží byť pokojná. Videla, ako sa v nej pomaly rozdúchava strach, aj keď sa ho snaží potlačiť. Boli v malej betónovej miestnosti, zrejme pod zemou a Clara sa chystala streliť do Leny. Potom by bola voľná. Aspoň na chvíľu by bola úplne voľná.

Práve premýšľala nad tým, či ju strelí do brucha a nechá ju vykrvácať, keď sa Lena znova ozvala: „Clara, ty ma nemusíš zabiť. Snaž sa Tifany, Clara nie je taká silná," z očí jej tiekli slzy, „Zvládneš ju Tifany, nesmieš sa jej báť."

Clare sa na tvári zjavil obrovský úsmev. Rozhodla sa. Strelí ju do hlavy, aby nemusela počúvať tie chlácholivé rečičky, ktoré ani neboli venované jej. Bude to od nej milosrdné, no nie? Keby mohla zatvoriť oči a túto chvíľu si plne vychutnať...

Začala sa ponárať do svojich úvah a vtedy Lena zaútočila. Zaskočená Clara bola nútená vystreliť len tak bez mierenia, a pretože v tom nemala prax, minula.

Zbraň sa jej vyšmykla a ju veľmi boleli ruky. Kopla do Leny a ona spadla. Udrela ju do spánkov, aby omdlela. Najradšej by do nej začala kopať. Chcela začať, ale niečo jej v tom zabránilo. Donútilo ju to vystrieť sa a prísť k nízkym železobetónovým dverám.

Pomaly jej to zdvíhalo ruku a donútilo ju to trikrát na ne zaklopať.

Chvíľu sa nič nedialo. Potom svetlá v betónovej miestnosti zhasli a Clara sa tam ocitla úplne sama.