PLANETS//sk

SATURN

Eric Michael Bravery

6/9

„Povedal si, že budeš tu a či nie?!" chlapec zakričal na chlapca, stojaceho pred ním, „povedal si, že tu budeš vždy, keď to budem potrebovať, a či nie? Povedal si, že budeš pre mne stáť, nech sa stane čokoľvek, hovoril si mi brat a ja som ti naivne veril! Veril som ti, veril som všetkému, čo si povedal, sám tomu nechápem, ako som mohol. Si taký dobrý klamár, Uranus." Chlapec zakrútil hlavou, odchádzajúc od druhého chlapca.

„Vieš, mal som ťa rád ako brata." Zašepkal ten druhý, nespúšťajúc pohľad z odchádzajúceho chlapca, „no potom si sa zmenil, robil si fakt divné veci a mne sa nezdalo, že by si sa snažil to nejako napraviť."

Odchádzajúci chlapec sa vrátil so zatnutou päsťou, pripravený mu jednu vraziť. Prečo to robil? Hlasy v jeho hlave sa ho zmocnili tak silno, že on bol ako bábka na nitkách, ktorá robila to, čo jej hlasy nakázali. Nedokázal im odporovať. Zo začiatku sa snažil, no po čase pochopil, že je to zbytočné, bol až príliš slabý.

A stále slabým je. Chlapec päsť povolil, ruku spustil vedľa svojho tela. „Nedokážem sa im brániť, sú až príliš silní a ja som až príliš slabý." Šepol.

„Komu sa nedokážeš ubrániť?!"chlapec oproti nemu vykríkol s posmechom. Nevedel totiž o tom, že jeho „brat" má vážny problém, dokonca väčší, než si všetci mysleli.

„Hlasom." Odpovedal potichu, tak, akoby chcel hlasy v jeho hlave nechať kričať.

Chlapec pozrel na neho, chcel niečo povedať, no odpoveď ho tak zaskočila, že nebol schopný vydať zo seba čo i len hlásku. Zrazu mu všetko dávalo zmysel, už pochopil. Myšlienky si našli svoje miesto, zapadali do seba ako puzzle.

„Uranus, som tak slabý." Zašepkal znova, hlas sa mu triasol, lapal po dychu, i keď stál. Vyčerpávalo ho to. Všetko ho vyčerpávalo. „Neviem, ako sa mám ubrániť. Neviem, ako im odporovať. Neviem, ako im zakričať, aby už prestali hovoriť. Vedia, aký som slabý a využívajú to. Aj keď sú čo i len na chvíľu ticho mám pocit, že stále kričia, pritom je ticho. Nechávajú ma stáť, opusteného uprostred tohto sveta. Neviem, kam ísť. Nechali ma a všetko, čo robia je, že kričia. Vravia, ako ma nenávidia, aký som nepotrebný. Ako ich utíšiť?"

„Saturn, musíš byť silný. Musíš sa im vzoprieť, i keď to bude zo začiatku ťažké. Nemôžu ťa pohltiť, nemôžu!" zakričal, nevedel, ako mu pomôcť. Tak veľmi chcel, no netušil, ako.

„Uranus, nezvládam to. Asi bude lepšie, keď ich počúvnem." Chlapec so sklonenou hlavou povedal akoby bol na pokraji svojich síl, neunúval sa ani pozrieť na svojho „brata" , ktorý stál pre ním, plný smútku a beznádeje.

„Neodchádzaj." Hlesol cez plač, „Saturn, počuješ?! Neodchádzaj!" tentoraz chlapec z plných pľúc zakričal na odchádzajúceho chlapca, nechcel ho stratiť. Vedel, že ho stratiť nemôže, pretože to by znamenalo jeho koniec. Koniec všetkého. Koniec jeho vesmíru.

Chcel sa rozbehnúť za chlapcom a zastaviť ho, no niečo ho držalo. Niečo, čo nedokázal opísať a tak len nemo stál, zriedkavo dýchal, pozoroval jeho brata, ktorý sa rozhodol utíšiť kričiace hlasy v jeho hlave.