Prekliata

10. kapitola - Drak a čarodejnica

Crystal nerozmýšľala. Ihneď zoskočila z postele a ukryla Tŕň do vrecka. Zletela dole po schodoch a než sa jej mama stihla opýtať, kam sa to tak ponáhľa, buchla dverami na ich zadnom dvore.

Pár skokmi prebehla ich malý obrastený dvorček a otvorila škrípajúcu bráničku. Nezaťažovala sa jej zatvorením, šprintovala dopredu priamo k stromom a prudko dýchala. Pichalo ju v boku, ale nereagovala nato.

Niečo tu nesedelo. Mala zo všetkého veľmi zlý pocit, no stále nevedela prísť veciam na kĺb. Tie oči vytetované na šiji mužov z mesta ju desili.

Prebehla pomedzi husté konáre stromov a spomalila. Hoci jej učiteľ, Lucius Hayden, len pred malou chvíľkou vošiel touto istou cestou do lesa, stále ho nevidela. Bola rýchla, neverila tomu, že by sa tu prepadol pod zem. Musel mať veľmi naponáhlo.

Crystal zovrela vo vrecku rúčku Tŕňa a pokračovala po lesnej proti. Touto cestou šla za posledné dni toľkokrát, že by tadiaľ prešla i so zatvorenými očami.

Bála sa, krv jej tuhla v žilách, nechcela znova stretnúť čarodejnicu. Ale konečne to všetko dávalo zmysel. Iba keď zastaví toto hrozné zabíjanie, odčiní tým všetky svoje doterajšie skutky. Bude musieť čeliť svojmu strachu a postaviť sa jej. Nielen čarodejnici, ale aj všetkým démonom v jej vnútri.

„Takže ja som démon?" zafunela jej do ucha Sophia. „Nazývaš jedinú časť zo svojej ľudskosti démonom? Si načisto šialená."

„Som," odpovedala jej Crystal nahlas. „Ináč by som sa nezhovárala so svojim vlastným svedomím."

„Vieš, že nie som skutočná?" začudovala sa.

„Nikdy si nebola," zastala. „Pretože som ťa už dávno vyslala na smrť."

Praskot konárov blízko nej ju umlčal. Ukryla sa za najbližší kmeň stromu a vyzrela na miesto, kde len pred niekoľkými dňami zazrela mŕtvu Stephanie. Teraz bola zem rozkopaná a vyrovnaná, vôkol ležali hrubé korene vyvaleného stromu.

Uprostred stál nový učiteľ a oproti nemu stála čarodejnica. Mala na sebe stále tie isté čierne šaty, no tentoraz vyzerali o niečo viac divšie, v dlhých franforcoch viseli okolo jej stehien, aby jej nezabránili v ladných pohyboch počas boja.

„Vráť sa odkiaľ si prišiel, pretože to neskončí dobre!" zaškriekala.

„Prišiel som si po teba," odpovedal. „Takže neodídem s prázdnymi rukami."

Keď striga zistila, že slovné vyhrážky na neho nepôsobia tak ako na deti z mesta, vrhla sa vpred. Bosými nohami prebehla po mäkkej čiernej hline a skočila dopredu ako divá mačka pripravená zadrapiť svoje pazúry. Boli až príliš dlhé na človeka a boli takisto čiernej farby.

Lucius sa iba ladne prehol dozadu a pazúre preleteli tesne popri jeho tvári. Hoci Crystal zazrela, že preťali prázdny vzduch, vôkol nich to zaznelo ako keď sa naraz roztrhne kusisko látky.

Prívesok jej učiteľa krátko zasvietil a striga uskočila dozadu. Jej čierne oči nedokázali vstrebať tak jasné svetlo.

„Ty si mág!" zaškriekala.

„Myslela si si, že po tebe pôjde obyčajný smrteľník? Tvoja arogancia ťa bude stáť život."

Čarodejnica uskočila znova dozadu, pripravená vyslať na neho ďalšie zaklínadlo. Jednou nohou dupla po zemi a tá sa zachvela. Crystal sa pridŕžala kmeňa stromu, no aj tak cítila, ako sa jej hlina hmýri pod nohami.

Zem sa rozhrnula a spod nej sa začali hrnúť chrobáky. Malé, veľké, stredné, tisícky článkonožcov, ktoré vyvrhla zem, sa v obrovskej čiernej hmýriacej sa vlne blížili k Luciusovi.