Prekliata

6. kapitola - Žena v čiernom

Crystal sa posledný raz pozrela do tváre policajta. Je len otázkou času, kedy si jej mama všimne, že tam nie je a začne ju hľadať. Keby sa dozvedela pravdu, vyletela by z kože. Možno by dokonca trvala na ďalšom sťahovaní. Jedno ročne úplne stačilo.

„Keď sme sa sem včera presťahovali," začala rozprávať.

Musela to povedať, musela to dostať zo seba von. Inak sa asi zblázni.

„Šla som sa prejsť do lesa. Sama. Videla som líšky a chcela som sa na ne pozrieť zblízka. A tak som vošla do lesa za našim domom a troška sa zatúlala. A potom, keď som tam bola, som si myslela, že som zahliadla telo."

Myslela si, že policajt začne kričať, prečo nikoho nezavolala, no on iba ticho sedel a počúval. Bol úplne iný, než čakala. Nie ako tí v meste, frustrovaní nekončiacimi reťazami vrážd, krátkymi dňami a nízkym platom.

„Zľakla som sa, utiekla som naspäť domov. Presvedčila som mamu, aby sme sa šli do lesa pozrieť spolu, no keď sme sa tam vrátili, telo zmizlo."

„Čo myslíš, že sa stalo?" opýtal sa.

„Myslela som si, že sa mi to iba zdalo," vydýchla a pozrela sa mu do očí.

Počúval ju pozorne, snažil sa ju čo najmenej prerušovať a nerobil si žiadne poznámky. Časom to určite spíše ako výpoveď, možno to dokonca ponechá ako neoficiálnu časť vyšetrovania. Ktokoľvek by mohol napadnúť to, že ju vypočúval bez prítomnosti právnika.

„Myslela som, že mám halucinácie."

„Prečo by si nemala dôvod veriť svojim očiam, Crystal?" usmial sa na ňu.

„Viete, na mojej starej škole, predtým, ako sme sa odsťahovali, zomrelo dievča."

Muž sa narovnal v autosedačke a visel na nej pohľadom. Každé normálne dievča by sa vydesilo, keď by uvidelo mŕtvolu. To jej nemohol zazlievať.

Pracoval ako policajt už niekoľko rokov, no pracovať v malom mestečku na tejto pozícii bolo ťažké. Mnohokrát ste natrafili na telo niekoho, koho ste veľmi dobre poznali.

„Zomrelo?"

„No, vlastne, bola zavraždená," stíšila hlas. „Preto sme sa s mamou odsťahovali. Chcela, aby som nato zabudla. Odvtedy som nespala, nedokážem nato zabudnúť. Bola to moja spolužiačka."

„To ma mrzí, Crystal," povedal. „Rozmýšľali ste s mamou nad tým, že by ste navštívili nejakého odborníka?"

„Akože cvokára?" zazrela na neho.

„Nie cvokára. Terapeuta. Ktorý ti pomôže takéto negatívne veci v živote lepšie zvládať."

Jej výpoveď znela vierohodne. Hoci predpokladal, že bude drsnejšia, videl, že pod zafarbenými vlasmi a potetovanou kožou sa vo vnútri ukrýva krehké a citlivé dievča. Poznal na nej, že ju tieto udalosti zasiahli a bojuje s nimi.

„Som proti tomu," povedala.

Bola statočná. Nerozplakala sa a ani sa jej netriasol hlas.

„Crystal, chodiť k terapeutovi neznamená, že si šialená."

„Nie, nechcem tam ísť. Chcem nato zabudnúť a nie to dookola vyťahovať."

„Cením si, že si mi o tom povedala. Vďaka."

„Niet začo," odvrátila pohľad. „Môžem už ísť?"

„Samozrejme."

Otvorila dvere auta a vystúpila. Nikdy nepôjde k terapeutovi. Urobila dobre, keď povedala policajtovi o tom, že tú mŕtvolu našli už včera. Aj napriek tomu mu ale nepovedala o denníku, o kresbe v ňom a o tom, že počuje volanie lesa. Potom by si totiž mohol naozaj myslieť, že je šibnutá.