Nedotknuteľná láska [DOKONČENÉ]

11.

"Ahoj" prekvapil ma prvým slovom.
"Rhyun, ako to, že...?"
"Áno, som mrtvy" zarazila som sa. On pokračoval "v deviatich rokoch som zomrel. 'Hrable', ktoré sa mi zabodli do tela, nezasiahli srdce, a keď je srdce nepoškodené po smrti človeka, z duše sa stáva toto čo som teraz ja. Duch" naskočili mi zimomriavky.
"Mám tolko otázok..." začala som.
"Pýtaj sa. Na všetky ti odpoviem."
"Prečo si až do teraz mlčal?"
"Po desiatich rokoch môže duch prehovoriť. Aj keď som ti niečo hovoril, ty si to nemohla počuť. To je pravidlo."
"Aha....a prečo sa objavuješ len v deň mojich narodenín?"
"Čo? My sa môžeme objavovať len v deň, ktorý sme zomreli. A to je deň mojich narodenín..."
"...aj mojich" dodala som.
"Vážne? Tak teda všetko najlepšie Jazz" pousmial sa.
"Aj tebe Rhyun" oplatila som úsmev.
"Takže za to všetko, čo sa mi stalo, v deň mojich narodenín, môžeš ty?"
"V podstate áno. Len ma zaujímalo či si ma ešte pamätáš. Ak nie, tak som sa každý rok snažil, aby si si na mňa spomenula " vyceril zuby.
"Na teba by som nezabudla. Nikdy. Bol si môj najlepší kamarát a teda, ako vidím, tak stále si" pousmiala som sa.
Videla som ako začal miznúť.
"Tak toto je pre dnešok všetko" oznámil.
"Znamená to, že ťa zasa rok neuvidím?"
"V podstate neuvidíš. No keď naozaj budeš chcieť, spomeň si na mňa. Ucítiš ma. Stále som pri tebe. Viem čo robíš každučký deň. Viem čo sa ti stalo pred mesiacom a je mi to lúto. On ti za ten smútok nestojí" pozrel sa mi hlboko do očí a usmial sa. Tak, aby som na ten úsmev nezabudla.
"Takže toto je zbohom?" nestihla som rozmýšlať nad všetkým, čo povedal.
"Nie. Ja len miznem z tvojich očí, no stále som tu." po týchto slovách zmizol. Už som ho nevidela. Ale mal pravdu. Cítila som ho.
"Rhyun. Si tu stále, že? Som rada, že si pri mne, a že nie som sama. Aj keď v podstate som" začala som sa smiať no z očí mi tiekli slzy.

Netušila som, či sa mám usmievať, že sme sa konečne rozprávali, a zistila som, že to všetko bol ON, alebo plakať, že ho neuvidím zasa rok.