Nedotknuteľná láska [DOKONČENÉ]

14.

Konečne mám dvadsať. 

*Internát*

Keďže moje spolubývajúce už dávno išli autobusom domov, tak ma nikto nezobudil. Zobudila som sa o deviatej. Niekto sa ma dotkol. Netušila som, kto to mohol byť, pretože som vedela, že moje spolubývajúce sú už dávno preč. Otvorila som oči a zisťovala som kto to je? Bol to ON. Od radosti som zhíkla, vyskočila som z postele a chystala som sa ho objať, ale potom mi to došlo...zasmiala som sa. 

"Rhyun! Konečne ťa vidím!" usmievala som sa od ucha k uchu. Bola som tak strašne šťastná! "Konečne po roku" dodala som. Nemohla som sa prestať usmievať.

"Jazz, aj ja som tak strašne rád, konečne ma vidíš" ... "Mrzí ma to. Veď poznáš pravidlá" stíšil sa mu hlas.

"Áno. Chápem, Rhyun. Ty za to nemôžeš." povedala som. "Ehm, teraz sa idem prezliecť, takže..."

"Neboj sa, vždy keď si sa prezliekala, išiel som do vedľajšej miestnosti." Skočil mi do reči. 

"Vážne? No, nemám inú možnosť, než ti veriť." Pousmiala som sa.

Ako som sa prezliekla, vyšli sme z internátu a išli na autobus, ktorý ma mal odviesť domov. Ako som sedela na sedadle, pozrela som sa von oknom a uvidela Rhyuna ako mi máva rukou. Autobus sa začal hýbať. Zlakla som sa. Začala som búchať na okno a robiť paniku, že je ešte vonku môj kamarát. No nikto ho, bohužial, nevidel. Rhyun zmizol a objavil sa vedla mňa. Otočila som sa "Rhyun?! Takto ma už  nelakaj!" Rozkričala som sa. "Jazz, notak. Ukludni sa, nikto ma nevidí.  Vyzeráš ako psychopat, ktorý sa rozpráva sám so sebou" rozosmial sa. Uvedomila som si to. Začala som sa červenať. "Rhyun, ja ťa raz za..." došlo mi, čo som chcela povedať. "Dobre, takto ma už nelakaj. Prosím" povedala som mu pošepky. "Ako si želáte, princezná" pokračoval. Pozrela som sa na neho s "akože vážne" výrazom v tvári.

Prišli sme domov a ja som ihneď sadla za notebook skontrolovať správy. Nikto mi nenapísal. Aspoň som sa mohla naplno venovať Rhyunovi. Otočila som sa naňho. Usmial sa.

"Taaak, čo budeme robiť, Jazz?" pozrel sa s tým jeho úškrnom v tvári.

"Čo akože myslíš?"

"Noo, máš vo svojej izbe chalana a u vás doma nikto nie je. V podstate si v pasci" zdvihol obočie.

"Chalana ducha. Zabudol si dodať chalana ducha" potom sa ku mne priblížil. Išiel bližšie a bližšie.

"A teraz ma stále vnímaš ako 'chalana ducha'?" začalo mi rýchlo búšiť srdce. 

"Trocha ma desíš Rhyun."

"Čo tým myslíš, princezná?"

"O čo sa snažíš? Si len duch." Pri týchto slovách sa vzdialil. "Urobila som niečo zle?"

"Nie. Len si povedala pravdu. Tak, ako ma vnímaš" po týchto slovách začal miznúť. Ako som to uvidela mi slzy začali tiecť po tvári.

"Rhyun nie!" Vykríkla som, a išla som ho objať. Tušila som, že to nevyjde. Ale na päť sekúnd som ho držala v náručí - prečo? Rhyun prestal miznúť a vrátil sa do vlastnej podoby ducha.

"Prepáč. Nechcel som ťa vylakať. Cítil som sa hrozne a rozhodol sa, že zmiznem. Ako duch, za ktorého ma považuješ."

"Netušila som, že sa budeš cítiť až tak zle. Prepáč."

"Nevadí, ale budeš mi to musieť vynahradiť." 

"Ako?"

"Dnes sa mi celý deň budeš venovať."

"To som aj mala na pláne" usmiala som sa. On mi úsmev oplatil. 

Mama nás....teda mňa zavolala na obed. Pri obede ma rozosmieval, že som pre mamu vyzerala ako psychopat. Po obede som mu to riadne vrátila.

"Počkaj tu, Rhyun, idem sa prezliecť"

"Prečo?"

"Mám dnes rande" zmizla som za dverami. Obliekla som si jednoduché, ale krásne biele šaty, ktoré mali ako vzorce malé modré kvietky. 

"Fíha, vyzeráš očarujúco"

"Však? Musím kedže idem na..."

"Naše rande" šibalsky sa usmial. 

"Áno, presne tak" úsmev som mu vrátila. 

Vyrazili sme z domu. Prechádzali sme sa cez ulice. Išli sme smerom do parku, kde sme chodievali ako deti.

"Toto miesto si pamätám" usmial sa Rhyun.

"Aj ja. Presne viem kde sme stáli, a čo sme hrali. Aké nostalgické" pozreli sme sa na seba. "Chcel by si sa vrátiť do tých čias, keď sme boli deti a ty si bol vo svete živých?" opýtala som sa. Okamžite odpovedal "nie".

Zarazila som sa. "Prečo?" opýtala som sa trocha smutne. Zasa odpovedal okamžite "pretože by som tu a teraz nemohol stáť s tebou."

Začala som sa červenať. Išli sme si radšej sadnúť na blízku lavičku. Rozprávali sme sa, až dokial nezašlo slnko.

"Poznám jedno skvelé miesto. Poď, je to len kúsok odtialto." povedal odrazu Rhyun a ja som len ticho prikývla.

Odviedol ma na nedalekú lavičku, ktorá bola medzi lesom a lúkou.

Posadili sme sa. "Počuješ to?" opýtal sa.

"Nepočujem, čo mám počuť?"

"Pššt" prikryl mi ústa svojím prstom. Vtedy som to začula. Ako jemný vánok prefukuje cez celý les, ako zajačik pobehuje medzi kríkmi, ako veverička obhrýza šišky, ako ďateľ ďube do stromu. Tie všetky zvuky. Bolo to, akoby som sa ocitla v inom svete. Bol to krásny zážitok. 

"Už to počujem. Je to nádherné."

"Chodievam sem vždy, keď spíš." Zahladel sa na les.

"Hovorila som si, čo robievaš vo svojom volnom čase." Rozosmiali sme sa.

"Ale je pravda, že niekedy si tú tvoju spiacu tvár nenechám ujsť" uškeril sa a ja som ho drgla.

Chvílku sme sa ešte rozprávali o rôznych veciach. Potom mi zišla na um jedna dôležitá vec, ktorú som sa ho chcela spýtať. "Hej, Rhyun...ako to, že som sa ťa vtedy mohla dotknúť?"

"Hmmm...myslím si, že je to vďaka tvojim pocitom ku mne. Vďaka tvojej láske som sa na chvílu zhmotnil."

"To isté mám urobiť aj cez rok?" opýtala som sa.

"Myslím, že by to mohlo fungovať. Môžeš to skúsiť." odpovedal.  

"Bolo by super keby to naozaj fungovalo. Mohli by sme byť viac spolu...teda...tak, aby som ťa videla." povedala som. "Chcem ťa stále vidieť. Chcem byť stále s tebou." dodala som.

"Veď ty vieš že ja som stále s tebou. A vždy budem."

"Áno, ja viem, ale...." v tom okamihu sme sa na seba pozreli, chytili sme sa za ruky, preplietli prsty a začali sme sa k sebe približovať. On sa zhmotnil?! pomyslela som si.

Keď sme už boli centimeter od seba, chcela som zavrieť oči, no všimla som si, že zmizol. Vyhrkli mi z očí slzy.
"Rhyun... Rhyun!" je jedno, ako veľmi som sa snažila. Už som ho nevidela, ani nepočula. Bol tam so mnou, ale ja som ho necítila. 

Sedela som tam ešte hodinu a snažila som sa ho pomocou svojej lásky aspoň vidieť alebo vycítiť. Márne. Už to pre mňa nemalo zmysel. Pobrala som sa domov.