Nedotknuteľná láska [DOKONČENÉ]

17.

Dni ubiehali a o chvílku bol presne mesiac pred mojimi narodeninami. Naplánovala som si, hned ako prídem zo školy, že sa pokúsim na Rhyuna tak silno myslieť, až sa mi proste bude musieť zjaviť.
Po ceste domov som rozmýšľala, ako to všetko uskutočním. Budem potrebovať sviečky? Alebo rituál na vyvolávanie duchov? Nie, nie. Tieto myšlienky som okamžite poslala do zabudnutia.  

Keď som prišla domov, usúdila som, že najlepšie sa spojí s osobou, keď som uvoľnená. Zložila som tašku, prezliekla som sa a sadla si uvoľnene na posteľ. Začala som sústredene rozmýšľať nad Rhyunom. Spomínala som hlavne na časy, keď sme boli malí.  Na jeho krásny hlas ako mi hovorí "Jazz, pozri!", a keď som sa pozrela uvidela som nádherný kvietok. Teraz som ten hlas počula o čosi viacej. Hovoril: "Jazz, ahoj." Nedalo ma to a musela som si overiť, či nie je v miestnosti. Nikoho som nevidela. Znovu sa ozval ten hlas "ako sa máš?". Stále som nič nevidela. Jazz odpovedz mi nechápala som. Komu mám odpovedať? - pýtala som sa sama seba. Počkaj, možno ho nevidím, ale počujem! 

"Rhyun, ty si tu, však?" opýtala som sa nedočkavo.  

"Áno som, to ti to trvalo" zasmial sa. 

"Nenapadlo ma, že by som ťa počula, ale nevidela, prepáč" začala som sa smiať aj ja.

Chvíľu sme sa rozprávali, o tom, ako sa teším na narodeniny, keď ho uvidím. A aj o škole. Začalo sa mi zdať, že ho počujem čím ďalej, tým menej. Nechápala som, čo sa zasa deje.

"Rhyun, začína tvoj hlas akosi miznúť. Prestávam ťa dobre počuť" oznámila som mu, dúfajúc, že mi odpovie. 

"Jazz, asi mi zasa došiel čas. Budem musieť ísť" počula som ho slabšie, ako predtým.  

"Však ty nikam nejdeš, nie?" 

"Nie, nejdem, len ma už nebudeš ani počuť-...." miestnosť stíchla.