Dark Heart //BTS YoonMin// ✓

2.

Zamrazilo ma z toho hlasu tak, že som si obe ruky dal znovu podél tela a veľmi pomaličky sa snažil otočiť tým smerom. Nebol som si istý, či to mám naozaj urobiť no zvedavosť sa nedala nijako potlačiť.

Bolo divné, že nič iné nepovedal, alebo som ani len nepočul jediný krok, ktorým by ku mne urobil. Je to predsa človek ako ja no nie ? Aspoň by som tu nebol sám a zistil by som, čo sa to tu vlastne deje no moje myšlienky sa hneď vyparili, keď som sa celým telom konečne otočil na onú osobu.

Moje srdce mi išlo priam vyskočiť z hrude, dlane sa mi začali silno potiť a moje telo sa neprestajne chvelo pri pohľade na to, čo som mal pred očami.

Ten človek....má rohy ? Snažil som sa sám seba presvedčiť v tom, že to je len nejaká blbá maska, veď je predsa aj pred Halloweenom, ale to by nevysvetľovalo tie veci predtým, čo sa mi stali. Nevedel som, čo som mal urobiť, len tak sme na seba zazerali, ale v jeho očiach nebolo proste nič. Boli temné ako noc a jeho aura okolo neho pripomínala tisíce mrtvých duší, ktoré poletovali po mieste nesmrtelných.

Naozaj mi to naháňalo strach. Modlil som sa v to, aby som otvoril oči a zobudil sa v teplej postielke môjho domova, zdola by som počul krásny smiech mojej matky a moja priateľka by sa pri mne s úsmevom na tvári zobúdzala. Tak veľmi som si to prial no moje presvedčenie o tom, že sa mi to naozaj len zdá bolo zhasnuté hneď, keď som uvidel veľké čierne krídla, ktoré dotyčný rozprestrel.

,,Do riti." Zanadával som a moje nohy v tú chvíľu stratili rovnováhu tak, že som celou silou padol na zadom rovno na rozpálené a ostré kamene, čo veľmi zabolelo. Len som od bolesti skrivil ústa, ale hneď na to som sa pozrel na osobu predomnou, aby som s ním nestratil očný kontak. Bál som sa toho, čo by mi mohol urobiť.

,,Hmmm....myslel som si, že už nevieš ako sa rozpráva, ale...naozaj by som nečakal, že toto budú prvé slová, ktoré budú smerované na moju osobu." Zasmial sa a jeho veľké čierne krídla sa začali mierne pohybovať, akyby na ne práve fúkal príjemný svieži vánok z vonku. Bolo to tak okúzlujúce, ako sa pod slabým svetlom mierne ligotali a len tak v rytme hudby ladne pohybovali. Bol som na toľko zaslepený, že som si ani len neuvedomil, že jeho maličkosť sa pomaličky ale isto blížila k moju bezvládnemu telu.

Potriasol som hlavou a snažil sa z toho šoku ihneď spamätať, keď už bol v dostatočnej blízkosti, dosť ma to vystrašilo.

,,Nieee...niee." Začal som sa nohami zbesilo posúvať dozadu a snažil sa tak po zadku odplaziť čo najďalej od jeho prítomnosti než sa znovu ozval jeho hrubý a dominantný hlas pod ktorým ma strialo.

,,Stoj ! Nehýb sa !" Zakričal tak silno, až som si schúlil nohy od strachu k sebe a hlavu si zakutral čo najbližšie k mojím kolenám neschopný žiadného pohybu. Naozaj mi jeho hlas naháňal hrôzu, donútilo ma to tak poslúchnuť každý jeho príkaz. ,,Ak urobíš čolilen maličký pohyb....vtiehne ťa to do brány myšlienok." Povedal dosť potichu, akoby nás mal niekto počuť.

,,Č-čo ?" Brána spomienok ? To myslí ten kamenný obluk za mnou, kde som práve videl svoju matku aj spolu s mojou ex ? Bože moj....čo som to pred spaním jedol za hovadiny, keď sa mi sníva takýto sen, z ktorého sa nedokážem prebudiť.

,,Proste sa nehýb ano." Povedal celkom vystrašene a pomalým krokom sa blížil k môjmu telu. Mal som čo robiť, aby som sa nepohol. Tak veľmi som sa ho bál, že mi niečo urobí, ale však...chcel som predsa zomrieť nie ? Prečo mám teraz z toho taký strach, malo by mi to byť jedno.

Keď som cítil jeho prítomnosť v mojej intímnej zóne veľmi pomaličky som začal dvíhať hlavu z mojich kolien a snažil sa mu tak pozrieť do temných očí, keď hneď v tom momente sa ku mne skrčil a jeho ruky smerovali rovno k mojej hrudi.