Záškodnícka mapa

1.

Na okraji malej dedinky, neďaleko od Londýna, stál dom. Nebol veľký, iste v ňom nebolo viac než 4 miestnosti.
V tomto dome žila rodinka, na prvý pohľad obyčajná. Matka, Otec a syn. Klasika. Ale keby ste tú rodinu poznali, a ten dom by ste navštívili, vedeli by ste, že je výnimočná.

Stmievalo sa, slnko zapadalo za hory a tak celá obloha bola v plameňoch. Na hojdacom kresle na verande sedela žena. Oči mala červené a líca zmáčané od sĺz. Spievala tichú pieseň a v rukách držala chlapca zabaleného v deke. Dieťa sa triaslo v matkinych rukách a stískalo okraj deky.

,,Mamička, ja nechcem..." plakal chlapec.

,,Ani ja, synček..."

,,B- bolí to."

,,Ja viem chlapček môj..."

,,A bojím sa, nechcem byť sám, je tam tma..."

,,Ach, Remus..." plakala žena keď videla ako na verandu prichádza jej ustarostený manžel.

,,Poď Remus, už je čas." povzdychol si muž.

,,Oci..." zamrnčal chlapček a podával otcovi svoju ruku.

,,Hope, počkaj ma v izbe, hneď sa vrátim." pohladil muž svoju ženu po zmáčanom líci.

Hope zadržala manželovu ruku a jemne ju pobozkala. Muž sa pousmial a odkráčal so synom do domu.

Odviedol chlapca dolu schodiskom do tmavej a vlhkej pivnice. Posadil ho na stoličku a tuhšie zabalil do deky. Vytiahol z vrecka prútik, zapálil dva lampáše a prikrčil sa k synovi.

,,Remus, daj na seba pozor synček, prídem hneď ráno." pohladil syna a vtisol mu bozk do hnedých vlasov.

,,Oci, ja nechcem... Naozaj to veľmi bolí a..."

,,Ja viem chlapček, ale nedokážem ti pomôcť."

,,A niekto iný dokáže?"

Muž si povzdychol a pokúsil sa o úsmev. Pohladil Remusa a zamieril ku dverám. Naposledy sa obzrel, chlapec mu zakýval. Zavrel za sebou veľké kovové dvere a kúzlom ich zamkol.

Vošiel do miestnosti s kozubom a sadol si na pohovku vedľa svojej manželky.

,,Váš čaj, pane." prihovoril sa mu starý domový škriatok Rude a v rukách držal zlatý podnos s čajovou súpravou.

Lyall siaho po dvoch šálkach a jednu podal manželke. Tá si ju s rozklepanými rukami zobrala a odpila si. Slzy na lícach jej už uschli.

V tom sa ozval hlasný rev až sa Hope trhla a čaj vyliala. Rude hneď začal drhnúť mokrý koberec.

Žena sa pritisla k manželovi a opäť sa rozplakala.

,,Psst... Bude v poriadku. Nieje to prvý krát." tíšil Hope jej manžel.

,,Nie. Ne-nebude v poriadku. Nikto ho nevie vyliečiť, čo keď vyrastie? Čo potom? Nemôže tu byť zavretý naveky, tie dvere ho už dlho neudržia Lyall, on je vlkodlak!." nariekala žena.

,,Nádej umiera posledná, Hope." pohladil ju Lyall.

Utrápení rodičia na seba chvíľu pozerali, keď ticho zrazu prerušil škrekot sovy.

***

V ďalšej dedine, o niečo väčsej od tej predchádzajúcej stál, ako inak, dom. Tento bol však veľký, s obrovskou záhradou a krásnou červenou bránou.
Tiež v ňom žila rodina, bola však iná než tá prvá. Mama, otec, syn. Každému z nich na tvári žiaril veľký úsmev, boli šťastní.