"Čaute." zolala som smerom do obývačky akonáhle som prišla zo školy a zhodila na zem ťažký batoh plný nepotrebných kníh.
Zkopla som z nôh tenisky a vošla som do miestnosti.
"Ahoj. Kde si bola tak dlho?" odzdravila sa mi mama, ktorá niečo robila v kuchyni.
"V škole?" odvetila som otázkou, čo ona absolútne neznášala.
Otočila sa a hodila na mňa nepríjemný pohľad.
"Oh," vzdychla som si, "bola som v škole mami." upravila som vetu tak, aby sa milostivej páčila.
Spokojne sa na mňa usmiala a vrátila sa späť k práci.
Keď som sa po pár minútach rozhodla ísť hore, do mojej izby, zastavila ma.
"Uprac si izbu, lebo inak nikam nepôjdeš!"
Zase. Každý deň, neustále iba: 'uprac si izbu', 'nikam nepôjdeš, kým nebudeš mať upratanú izbu'... Ak ja to nenávidím! Odignorovala som ju a vybehla som hore schodmi. Vošla som do izby a zabuchla za sebou dvere.
"Okamžite si poď po veci!" volala mama z kuchyne.
Ťažko som vzdychla, opäť som otvorila dvere s zišla dolu. Schmatla som batoh a znovu vyšla hore. V izbe som ho položila na stoličku a zložila sa na pohodlnú posteľ. "Konečne." Zamrmlala som a zavrela oči.
ღღ ღღ ღ
"Helou." zobudil ma kohosi známy hlas.
Zamrvila som sa na posteli, čo malo znamenať niečo ako 'nechaj ma'. Osoba ktorá bola v miesnosti však moju nespokojnosť ignorovala a silno ma udrela do pleca.
"Au!" zvýskla som od bolesti a náhleho šoku.
"Bolelo? To ma teší." zasmiala sa osoba už sediaca vedľa mňa.
Pozrela som sa vľavo a zistila som, že je to Emma, moja spolužiačka.
"Ježiš, ty čo tu chceš?" zamrmlala som.
"Ja nie som Ježiš, ale dík." zachichotala sa znovu.
Prevrátila som očami. "Nemáš náhodou zaracha?" opýtala som sa po chvíli.
Emma prikývla: "Mám, ale...akosi sa mi podarilo vypariť." Pozrela som na ňu a vypleštila som oči: "Ak to zistia budeš mať ešte dlhšie..."Emma ma však prerušila: "Neboj sa, mám to vymyslené." žmurkla na mňa.
Znovu som si sadla vedľa nej a v mysli som pochybovala o tom, čo práve povedala. Totiž, vždy ako jej takéto slová vyšli z úst, všetko sa po*ralo. "
Dievča, rýchlo sa obleč, vyrážame." chytila ma za ruku a ťahala k šatníku.
"No počkať, koľko je hodín? A kam chceš ísť? Do kedy? Čo ak ťa chytia?" vychŕlila som spŕšku otázok.
"Počkať, počkať." zamávala rukami vo vzduchu. "Ty, pani nebojácna, mi chceš povedať, že máš obavy?" zaškerila sa.
Mykla som plecom. Nebolo mi všetko jedno a hlavne kvôli Emme. Jej rodičia boli prísnejší než moji a to bol fakt brutál. Napriek tomu som sa teda prezliekla. Aj keď som netušila kam ideme, nahodila som si úzke džíny, biele tielko a červeno-čiernu košeľu. Doladila som to čiernymi 'NIKE' teniskami a keď už sme boli nachystané odísť, stopla nás moja mama.
"Dámy, kam ste sa vybrali?" opýtala sa. Hľadela na nás so zvedavým pohľadom. Jedno obočie mala nadvihnuté a ruky skrížené na hrudi.
"No..." začala som. Okamžite mi do reči skočila Emma, čím ma vlastne 'zachránila' pred nejakým nezmyslom, ktorý som mohla zatrepať a všetko pokaziť. "Viete, pani Medissonová..." začala, "neďaleko vás, má naša priateľka Kristine narodeniny. Usporiadala oslavu a pozvala nás. Chceli sme tam ísť, ak by vám to nevadilo." usmievala sa od ucha k uchu. Mama sa mračila. "Uhm, a prečo mi o tom Sarah nepovedala?" Mykla som plecami, akože neviem. "Asi zabudla. Že, Sarah?" otočila sa na mňa Emma. "Emm...no...uhm, áno." koktala som. Nechcela som mamu klamať ale urobila som to predsa už veľa krát.
