Weapon

Six.

,,Ani ja teba a neplánovala som, aby som ťa tak skoro videla." pretočila som očami a dopila svoju kávu.

,,Máš to blbé." zákerne sa zasmial. Bože, prečo mi toto robíš.

,,Nie, ty to máš blbé pretože odchádzam." postavila som sa zo svojho miesta a do rúk zobrala svoje tašky. Otočila som sa na odchod, keď ma jeho nechutný hlas zastavil.

,,A čo tvoja kamarátka?" stál a rukou ukazoval smer, ktorým Evelyn odišla. Zase som pretočila očami a vybrala si mobil. Napísala som jej správu, že ju čakám v aute a potom svoj telefón vypla a strčila naspäť do vrecka.

,,Zbohom Justin. Budem sa modliť, aby sme sa už nikdy nestretli!" darovala som mu posledný pohľad a odkráčala z kaviarne. Neobťažovala som sa sústrediť na to, čo odpovedal.

~*~

,,Takže mi nepovieš, prečo si utiekla z tej kaviarne?" sedela som doma na našej červenej pohovke s Evelyn a sledovali sme nezmyselný seriál.

Vydýchla som. ,,Nie."

,,Fajn. Ideme niečo robiť?" otočila sa na mňa a usmiala sa.

,,Nemám na nič náladu. Idem si ľahnúť." postavila som sa z pohovky a odišla do svojej izby. Skočila som na posteľ a pozerala na obraz nad stolíkom. Až teraz mi prišiel divný. Mačky, čo hrajú poker. Alebo to sú psy? Zajtra ho dám dole.

Po chvíli rozmýšľania som zaspala.

~*~

,,Sakra Mike, to vážne nemáme nič na jedenie?" zakričala som. Mike určite ešte spí, takže som si hlasivky ničila zbytočne.

Je okolo deväť hodín ráno a ja stepujem v kuchyni a hľadám niečo jedlé. Neverím, že tu nič nemáme.  Mike všetko určite zožral. Aj s tanierami.

Zobrala som si svoju mikinu a obula topánky. To si fakt musím ísť niečo kúpiť? S tresnutím som zatvorila dvere.

Stojím pred regálom v mestskom supermarkete a rozmýšľam, čo si spravím na raňajky. Zobrala som krabicu müsli lupienok a mlieko. Dobre, priznávam- zobrala som si ešte tašku sladkých dobrôt, ale to vynecháme.

Kráčala som po chodníku s plnými taškami v ruke. Bola som v meste, tak som samozrejme navštívila ešte obchodné centrum.

Ruky ma už sakramentsky bolia. Ešte musím prejsť asi tri ulice. O chvíľu asi dostanem mŕtvicu. Do pekla.

Odrazu sa mi obidve tašky roztrhli. Všetko sa mi vysypalo na chodník. Sakra. Sakra. Sakra. Môžem sa na všetko vysrať.Sadla som si na chodník a hlavu dala na kolená. A teraz už iba čakať na záchranu.

,,Princezná potrebuje pomoc?" ozvalo sa pri mne. Zdvihla som hlavu a pozrela do tváre idiotovi. Odvolávam, žiadnu záchranu nepotrebujem.

,,Od teba nikdy." hlavu som si dala naspäť na kolená a snažila sa jeho nepríjemný hlas ignorovať.

,,Och, to Justina bolelo." dal si ruku na srdce a zatváril sa veľmi ublížene. Keby ti to aj orgány roztrhlo!

,,Toto robia deti." vysmiala som sa mu. Otočila som sa chrbtom k Justinovi a pokúšala sa zbierať moje veci.

,,Takže som podľa teba dieťa?" aj keď som ho nevidela, viem si živo predstaviť jeho priblbý úsmev. Postavil sa zase predo mňa. Stále nemám chuť pozerať ti do tváre, Justin!

,,Presne tak." veci som mala na kôpke. Aké šikovné!

,,Ale keď to zoberieme z môjho hľadiska, tak si teoreticky dieťa aj ty, pretože si o rok mladšia a-"

,,Sklapni!" zakričala som. Nemám nervy na toto. Zohol sa a vybral svoju tašku. Začal do nej dávať moje veci. ,,Nedotýkaj sa mojich vecí, Justin. Nepotrebujem tvoju pomoc!" z ruky som mu schmatla moje cereálie a on sa postavil.

,,Maj sa Brooklyn." odfrkol si. Popravil si bundu a odišiel ku svojmu autu. Ak dobre vidím, je to čierne lamborghiny. Milujem to auto!

Na sucho som preglgla. ,,Počkaj." zamrmlala som, ale dosť nahlas, aby sa Justin otočil. Víťazný úškrn na jeho tvári sa, samozrejme, nedal prehliadnuť. ,,Pomôž mi, prosím."

,,Ešte raz to povedz. Nepočul som." nastavil ucho mojím smerom. Neznášam ho!

,,Povedala som, prosím, pomôž mi." povedala som s hnevom. Povýšene sa vyrovnal a kráčal ku mne. Hodil tašku na zem a zase odkráčal do svojho auta. Sadol si za volant a zatrúbil. Zľakla som sa, tak som poskočila. Svoje veci som naukladala do tašky.

,,Pohni si! Mám ešte prácu." zakričal a zase zatrúbil. Oh, zabudla som na jeho zmenu nálad!

Tašky som hodila na zadné sedadlo a sadla si vedľa Justina. Vydýchla som. Chcela som sa od neho držať čo najďalej, ale on asi nie. Pripútala som sa a nadiktovala mu moju adresu.

,,Prvýkrát je to náhoda, druhýkrát osud." povedal. Prekrútila som očami a oprela si hlavu na okienko.

,,Tretíkrát už nebude." zašepkala som. On sa zasmial. Čo je tu, dopekla, smiešne?

Ruku položil na moje stehno. Pozrela som sa na neho s nechápavým výrazom. On však pozeral na cestu a blbo sa usmieval. Čapla som mu po ruke. Nič.

,,Justin, sakra, daj tú ruku dole!" vykríkla som. So smiechom ju stiahol z mojej nohy. Áno, je to úchylný dement.

Išli sme po mne známej ulici. Z diaľky som uvidela náš dom. Konečne!

,,Tu zastav Justin." povedala som mu. Svoje auto odparkoval na kraji cesty. Vďačne som sa na neho usmiala. Vystupovala som z auta, keď ma za zápästie pritiahol naspäť. Pozrela som sa na neho a vydýchla. Čo zase chce?

,,Už mi dáš tvoje číslo?" vytratil. Začal si vyberať svoj telefón. Svoju ruku som chcela vytrhnúť z jeho zovretia, ale bol veľmi silný.

,,A keď nie?" Spýtala som sa. Ešte viac zatlačil na moje zápästie. Začali sa mi tam objavovať červené škvrny. Vedela som, že keď mu ho nedám, tak ma nepustí. Vzdychla som si.

,,Nevolaj mi." povedala som, keď som mu nadiktovala číslo. Usmial sa a pustil moje zápästie. Zobrala som svoje tašky zo zadného sedadla. Vystúpila som z jeho čierneho lamborghiny a naposledy sa pozrela na auto. Do jeho tváre stále nechcem vidieť. ,,Maj sa, Justin."

,,Maj sa, Brooklyn." žmurkol a odfrčal preč. Zakrútila som z hlavou a vybrala sa domov.

Justin, dopekla, vyhýbaj sa mi!