Weapon

Four.

"Slečna Carter?" oslovil ma doktor, ktorý práve vošiel do mojej nemocničnej izby.

"Áno?" s nádejou v hlase som sa spýtala. Evelyn, ktorá sedela vedľa mňa ma chytila za ruku. Mama zase pila kávu ako každý deň a imbecil Bieber sedel na jeho už vysedenej stoličke a pomaly zaspával. Bolo okolo deviatej hodiny večer a zajtra by som mala ísť konečne domov a už nikdy neuvidieť Justina. Konečne! Konečne! Konečne!

"Takže, ako sme predpokladali, zajtra už určite môžete ísť domov a pán Bieber tiež." povedal. Usmiala som sa a vydýchla. Ani som si neuvedomila, že som celý čas mala zadržaný dych. Pozrela som sa na Justina, ale on nereagoval ani na svoje meno a ani na môj pohľad. Prekrútila som nad ním očami a zase sa pozrela smerom na doktora. "Jedine, ak by ste tu ešte chceli ostať." doplnil. 

Zdvihla som obočie a následne sa zasmiala. "Nie, ďakujem. Pôjdem konečne domov." povedala som milo ale chcela som mu vyškriabať oči. Ostať ešte v tejto odpornej nemocnici? Radšej skočím z posledného poschodia dole na chodník.

"Dobre, zajtra o jedenástej môžete opustiť túto nemocnicu." ešte niečo zapísal do jeho zošita a odišiel.

S Evelyn sme zapištali. Po mesiaci konečne uvidím moju izbu.

"Takže," vydýchla Evelyn, "zajtra večer ťa prídem pozrieť. Aby si vedela, doma mám už zásoby čokolády. Teraz už musím ísť. Ahoj, dievča." usmiala sa na mňa a objala ma. Postavila sa a napravila svoju tašku.

"Čau, zlato." zasmiala som sa. "Takže zajtra."

"Jo." žmurkla a otvorila dvere. Poslala mi ešte kamarátsku vzdušnú pusu a zmizla na chodbe. Otočila som sa na mamu, ktorá sa na mňa tiež usmievala.

"Brooklyn, som taká rada že konečne pôjdeš so mnou domov." zapišťala.

"Aj ja, mami." povedala som.

"Zajtra po teba prídem. Teraz musím ísť pripraviť nejaký koláč na tvoje privítanie. Ahoj zlatko a dobrú noc." dala mi bozk na čelo a aj ona zmizla. Ostala som tu zase len s Justinom. Pozrela som sa na neho a spal. Aspoň raz bude ticho. 

Ľahla som si na vankúš a prikryla sa perinou. Zatvorila som oči a usmiala som sa.

Zajtra idem konečne domov.

~*~

Zobudila som sa na to, ako niekto hlasno telefonoval. Pretrela som si oči a zamľaskala. Po izbe narvózne pobehoval Justin s mobilom v ruke. Matne som počula, ako hovorí vety tipu: Kurva, ako sa to mohlo stať? Do riti, Alex! O jedenástej odtiaľ vypadnem a potom si ma neželajte!

Zložil a s celou silou prehodil mobil cez izbu a ten sa rozprsol na zem. Šklbla som sebou, nečala som že to spraví. Justin si prešiel rukami cez vlasy a sadol si na stoličku.

"Stalo sa niečo?" spýtala som sa. Posadila som sa na posteľ a pozrela sa Justina. Tvár mal v dlaniach.

"Nestaraj sa!" vykríkol. Nechcela som žiadnu hádku, tak som si zahryzla do pery a začala si ukladať veci do kabely. Než už odtiaľto vypadnem a nikdy neuvidím Justina!

Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali presne 10:05. Už len necelú hodinu a konečne uvidím svoju izbu.

~*~

Poslednýkrát som sa pozrela na moju nemocničnú izbu a zavrela dvere. Justin mi zobral kabelu, pretože ja mám ešte stále ruku v obväze a išli sme k mojej mame a Mike-ovy. Stáli pri maminom červenom audi a horlivo sa rozprávali. Justin mi hodil moju kabelu do auta a postavil sa vedľa mňa.

Mama s Mike-om skončili svoju reč o nejakých hlúpostiach, ktoré zase Mike vyviedol a pozreli sa na nás. Usmiala som sa.

"Čau, ségra." ozval sa Mike a majetnícky si dal ruku okolo mojich pliec. Prekrútila som očami.

"Nerob sa, akoby si ma mal nejako extra rád a že som ti chýbala." pozrela som sa na neho a potom na jeho ruku, ktorú mal na mojich pleciach. Pochopil a zložil ju dole.

"Máš pravdu." zasmiali sme sa.

"Ideme?" spýtala sa mama a zaujato na mňa pozrela.

"Hej." mama s Mike-om nasadli do auta a ja som svoj zrak uprela na Justina. Mal ruky vo vreckách a pozeral na mňa. "Takže, ahoj." vydýchla som.

"Dáš mi tvoje číslo?" spýtal sa a už si vyberal telefón. On si fakt myslí, že mu ho dám? 

"Nie." dala som si ruky do vreciek od riflí a zdvihla som na neho obočie.

"Prečo?"

"Pretože ťa nemám rada a netúžim ťa zase vidieť." pokúsila som sa o úsmev.

"Nápodobne." strčil mobil naspäť do vrecka. Stál tam a pozeral na mňa.

"Na čo čakáš teraz?" vyhŕkla som. Moje ruky vyleteli do vzduchu a spojila som obočie.

"Čakám, že ma teraz objímeš." povedal vážne. Si robí akože srandu? Stále ho nemám rada, nedotknem sa ho.

"Zabudni. Odchádzam." na päte som sa otočila a nasadla do auta. Ostal stáť s otvorenými ústami a pozeral čo to robím. Odcházam. Naposledy som sa na neho pozrela a usmiala sa. Auto sa pohlo a sledovala som ako sa chlapec, ktorého poznám maximálne mesiac a o ktorom som zistila, že je náladový ako prasa, stráca v diaľke.

Čau Justin, netešilo ma.