Temná stránka minulosti [The dark side of past] *Zastavené*

1.ČASŤ

„Vstávaj, vstávaj, ideš do šk..“

„Nie, nepokračuj,“ zastavila som svojho brata Lucasa.

„Ale no ták, je posledný deň školy a ty sa netešíš?“ opýtal sa ma. Otvorila som jedno oko. Na tvári mal úsmev a škeril sa na mňa tými svojimi zubami.  

„Teším sa, ale neteším sa, že ma tak skoro budíš. Mohla som spať ešte pol hodiny,“ ukázala som mu čas na mobile.

„Ja viem, ale aspoň posledný deň školy by si mohla vyzerať k svetu. Preto som ťa zobudil skôr. Aby si zo seba urobila človeka. Prosím. Aspoň posledný deň,“ postavil sa a zdrhol. No tak toto prehnal. Ja nevyzerám k svetu? To naozaj? Všetci mi vravia, že vyzerám pekne.  Naštvaná som sa hodila o vankúše a pokúšala sa zaspať. Avšak bezúspešne, pretože Lucas ma tak naštartoval, že neviem či zaspím večer. Chce aby som vyzerala k svetu? Veď dobre. Ja mu ukážem. Postavila som sa preto z postele a došla do kúpeľne. Tam so urobila rannú hygienu a prešla k skrini. Začala som sa prehrabovať a rozmýšľala som, čo si zoberiem.

„Lucas, ja ťa zabijem,“ započula som z izby oproti. Takto to vyzerá, že môj brat stihol zobudiť aj našu malú sestričku. Musela som sa nad tým zasmiať. Jenelle totiž neznáša, ak ju niekto zobudí. Ak sa tak stane, je strašne nazlostená a tú zlosť si vybíja na nás. Niekedy je to s ňou neznesiteľné. No nevymenila by som ju za nič na svete. Medzi smiechom a spomienkami som si stihla vybrať oblečenie na dnes do školy. S konečným výsledkom som bola spokojná. Mala som na seba červené šaty, ktorých vrch bol pokrytý čipkou. Uprostred šiat bol čierny opasok. Na vrch som zvolila sako. To všetko som zavŕšila čiernymi topánkami na opätku. Na oči som použila ceruzku a špirálu. Na pery som si zase dala červený rúž. Vlasy som už nechala voľne rozpustené, pretože na nejaký účes som nemala čas, ak som sa chcela ešte naraňajkovať. Tak som si ich len rozčesala. Samozrejme, nemohla som zabudnúť na náramok od mamky. Perfektne ladil k mojim šatám a celkovému outfitu. Dala mi ho mamka tesne pred tým, ako zomrela. Ja som jej ho kúpila na jej narodeniny za moje prvé našporené peniaze. Strážila ten náramok ako oko v hlave. A potom keď vedela, že už pri nás dlho nebude, darovala mi ho. Je to vlastne najcennejšia vec, akú mám.

„No páni, Leah. Ja nemám slov,“ okomentoval môj dnešný výber do školy môj brat.

„Tak čo, myslíš, že dnes vyzerám k svetu?“ usmiala som sa.

„Dnes áno,“ žmurkol na mňa.

„Čo si dáš na raňajky?“ otočil sa na mňa.

„Neviem, čo si pripravil?“ Teraz mi bolo úplne jedno, čo s dám. Popravde, na raňajky som chuť nemala, ale ako tvrdila naša mama: „raňajky sú základ dňa“. Týmto sme sa riadili všetci.

„Čo som pripravil?“ poškriabal sa. „Popravde, nič,“ priznal sa.

„To nevadí. Ja si dám len džús,“ usmiala som sa.

„Tak, ako vyzerám?“ vošla do kuchyne Jenelle a otočila sa. Skoro som vyprskla džús, ktorý som pila.

„Prečo máš na sebe moje šaty? A kedy si mi ich stihla ukradnúť?“ opýtala som sa s trošku zvýšeným hlasom. Vie veľmi dobre, že som jej zakázala používať moje oblečenie.

„Mám ich na sebe preto, pretože mi perfektne pasujú. Ja som ti ich neukradla, ja som si ich len požičala. Zobrala som si ich teraz, hneď ako si odišla z izby,“ dokončila svoj monológ. Nemala som chuť sa s ňou hádať, aj tak by mi tie šaty nevrátila.

„Ideme do školy,“ zavelila som a mierila k autu. Cestou som zobrala z vešiaka kabelku. Do školy nás viezol Lucas a hneď potom išiel do firmy. Sedela som na prednom sedadle, no stále som jedným očkom pozorovala sestru. Tie šaty sú na jej vek príliš výstižné. Nemajú ramienka a v tom je ten problém. Má len 16. Môže ju nejaký úchyl znásilniť, alebo niekto zo spolužiakov. Nie! Na takéto myšlienky ani myslieť nebudem. Viem, stresujem. Ale ja všetko rada zveličujem. Pred školou som sa rozlúčila a vražedným pohľadom premerala sestru. Tá si toho všimla a odvrátila pohľad. 

„Ahoj,“ ozval sa za mnou zvuk. Otočila som sa a zbadala moju ryšavú najlepšiu kamarátku Lisu.

„Ahoj,“ pozdravila som ju z posledného dychu. Drvila ma vo svojom veľkom medveďom objatí, ktoré mi bude chýbať. Cez prázdniny sa totiž neuvidíme. Letí do Francúzska za svojom mamou. 

„Tak poďme do triedy,“ popohnala som ju k dverám školy.

Dnes som mala šesť hodín. Ja viem, hrozná správa. Ale nejaké plus to malo, pretože posledný deň nám učitelia prajú príjemné prázdniny a ostatné veci. A štyri hodiny som mala za sebou. Teraz ma čakal anglický jazyk, biológia a potom domov.

„A aké plány máš cez prázdniny?“ zatvorila som skrinku a otočila sa k spolužiačke Helen.

„S rodičmi ideme do Španielska, otec tam má nejakú pracovnú ponuku a ja s mamou tam ideme ako sprievod a budeme robiť dobré meno našej rodine.“ Páni, ísť do Španielska ako doplnok, to musí byť zábava. „A čo ty?“ otočila sa na mňa a usmiala sa.

„Ja? Ešte neviem... možno so súrodencami pôjdeme niekam na ostrov, alebo tak. Možno do Paríža. Uvidíme.“ Vymyslela som si prvú blbosť, ktorá mi prišla na rozum. Nahodila som falošný úsmev. Všetci žiaci našej školy sú rozmaznaní. Teda, väčšina.

„Leah, tu si,“ priletela ku mne zadychčaná Lisa. „Hľadala som ťa snáď všade.“ Podľa jej postoja a úsmevu na tvári usudzujem, že má dobré správy. „Ty?“ zrazu si všimla prítomnosť Helen. „Ospravedlň nás,“ chytila ma za ruku a viedla preč od nej. Lisa a Helen sa totiž nemusia. Odkedy Helen prebrala chalana Lise, nerozprávajú sa spolu. A to boli v detstve najlepšie kamarátky. Keď sme boli v bezpečnej vzdialenosti od Helen, zastavili sme. Boli sme práve pred triedou na hodinu angličtiny.

„Tak, čo máš?“ opýtala som sa prvá, pretože za minútu začína hodina a ona má chémiu. Musí utekať cez celú školu.

„Aha, skoro som zabudla,“ chytila sa za hlavu. „Totiž, učiteľ biológie nie je v škole. To znamená,...“ čakala, kým to dokončím.

„To znamená,“ nevedela som dopovedať jej vetu, pretože som nevedela, čo mám povedať.

„To znamená, že posledná hodina nám odpadá. Takže, ideme na nákupy. Musíme sa predsa pripraviť na večer,“ žmurkla na mňa a utekala do svojej triedy. Práve začala hodina. Aspoň dobre, že nám odpadne biológia. Potrebujem si niečo kúpiť na dnes večer. Ideme s Lisou a ešte nejakými spolužiakmi do klubu, osláviť moje narodeniny. Mám ich pozajtra, no Lisa tu už nebude. A bez nej oslavovať nechcem.

„Slečna Leah, kde máte byť?“ z môjho premýšľania ma vytrhol hlas našej učiteľky angličtiny. Je už stará a dnes je na našej škole poslednýkrát. Ide do dôchodku, konečne. Ten jej piskľavý hlas sa nedá počúvať.

„Prepáčte, len som sa zamyslela a...“

„A? Aké a? Pekne do triedy a sadnúť na miesto.“ Nad jej slovami som prekrútila očami a sadla si k môjmu kamarátovi Alexovi. Aspoň, že sedím s ním, pri ňom nie je nikdy nuda. Vždy nájde spôsob, ako si vystreliť z učiteľov. A ja mu v tom samozrejme pomáham.