Sestra Bangtana -*SK*-

*1*

Matka mi už znova položila telefón. Nenechala ma ani povedať čo som chcela! S mojimi rodičmi som nemala vždy najlepšie vzťahy. Matka mi riadi celý život. Nikdy sa ma nič neopýtala a rozhodovala za mňa. Otec ju v tom podporuje a je mu to aj značne jedno. Celé dni trčí niekde preč a pracuje. Kvôli tomu sme sa sťahovali z Kórei do USA. Matka je skoro to isté ako otec a preto ma poslala na školu do Kanady, aby som sa necítila v USA sama a našla si kamarátov. Mám ešte brata, ktorý ostal v Kórei. Namjoon. Nevideli sme sa už 6 rokov. V Kórei si s ďalšími šiestimi chalanmi založil skupinu. BTS. Raz za mesiac si zavoláme a pokecáme čo je nové. Máme sa radi na to že sme súrodenci. Je medzi nami rozdiel 4 roky. Ako decká sme vždy pre rodinu usporiadali predstavenie. Obaja sme spievali a hrali na vyrobené nástroje, ktore sme skonštruovali z toho čo dom dal. Už vtedy som vedela že obaja pôjdeme hudobným smerom no vyšlo to len jemu. V siedmych som dostala gitaru na ktorú hrám vždy keď to ide. Aspoň niečo keď už sa mi nesplnil sen. Namjoon mi strašne chýba. Práve sa nachádzam v izbe na internáte. Bývam sama. Moc ľudí sa so mnou nebaví a keď už tak len kvôli Namjoonovi. Aj to jedno dievča čo so mnou bývalo po týždni odišlo. Nebaví ma takýto život. Ani školu som si nemohla vybrať. Matka chce mať so mňa právničku. Mňa to prestáva baviť. Posledné mesiace uvažujem že si zbalím kufre a vypadnem. Nenávidím to tu. Izbou sa ozval môj telefón. Esemeska od Namjoona.
Ahoj Vii. Môžem ti zavolať?
Potešila som sa tomu a odpísala mu áno.
,,Ahooj. Ako sa darí?,,hovoril potichu aby nezobudil chalanov. U nich bola neskorá noc. ,,Ahoj. Ale no fajn. Čo ty preháňaj!" Potichu sa zasmial a začal mi hovoriť čo robil posledné dni. ,,Konečne máme dva týždne pauzu. A čo ty a škola?" No vieš furt to isté. Sú tu decká zbohatlíkov, ktoré sa so mnou bavia iba kvôli tebe a slovne ma šikanujú. ,,Fajn. Ide to. Začína nám práve skúškové takže to bude drsné." Nechcem ho tým zbytočne zaťažovať. Má dosť svojich problémov v kapele. ,,Držím palce. Pre teba to bude hračka. Si šikovná!" zívol si. ,, Choď si ľahnúť. Budeš ráno unavený. Zavoláme si potom dobre? " odsúhlasil to a rozlúčili sme sa.
Ja idem za pól hodinu do školy. Vôbec sa mi nechce. Snáď to prežijem.

~Po škole~
A mám dosť! Už to tu nestrpím ani minútu. Skvelá škola lepšiu si ani nemohla vybrať mamička! Išla som z obeda a zastavila si ma skupinka deciek. Začali si robiť so mňa srandu. A nakoniec ma jeden chalan sotil na zem a kopol do brucha! Na bruchu sa mi začínala črtať výrazná modrina. Ale na tejto škole by to bolo všetkým jedno! Aj mojej matke! Len by ma obvinila že sa asi zrejme neviem správať medzi ľuďmi. Keď som bola malá robili si zo mňa srandu. V tedy ma mamka nechávala strihať nakrátko a mala som ofinu podľa hrnca. Tak to volali. Nenechám to takto! V ten momen ma napadol geniálny nápad! Zobrala som z postele telefón a vytočila číslo na Namjoona.

~Namjoon~
Spal som ale prebudil ma zvuk telefónu. Na dispelji svietilo meno Vii.
,,Áno?" povedal som jej rozospato do telefónu. ,,Nam? Asi si spal že?" nie lovil som jednorožce. ,,Hej. Nevadí. Deje sa niečo?" ešte nikdy mi nevolala bez toho aby sme si napísali. ,, Vravel si že máte dva týždne volno že? No vieš... čo ty nato keby prídem do Kórei?"
Tieto slová ma prebudili. ,,Jasné to by bolo super! Ale nemáš náhodou skúškové?,, nevedel som ci sa niečo deje ale pýtať som sa jej nechcel lebo aj tak by mi to nepovedala. ,,Hej máme ale ja si to vybavím. Takže teda môžem prísť?" konečne ju po šiestich rokoch uvidím. ,,Jasné. Môžeš bývať u nás. Na hoteli ťa nenechám. A kedy chceš prísť?" tešil som sa že sa uvidíme a aj na to že je predstavím chalanom. ,, Za štyri hodiny mi to letí" v ten moment som ostal riadne prekvapený. Dovolal som s ňou a šiel znova spať.

~Vii~
Jeho reakcia na čas odletu bola prekvapujúca. Nevadí. Zobrala som zo skrine kufre v ktorých som mala oblečenie keď som sem prišla. Nachádzala som do nich všetky veci čo som tu mala. Nebolo toho veľa. Toto miesto je ako keby odrezané od sveta. Není tu dobrý internet a žiaden obchod ale aspoň sa tu dá volať. Obliekla som sa do pohodlného oblečenia aby sa mi v lietadle sedelo dobre. Namalovala som sa a pobrala si veci. Mala som dva kufre a gitaru na chrbte. Gitara bolo jediné čo mi tu tri roky robilo spoločnosť. Zbohom izba už sa neuvidíme! Zavolala som si taxík aby ma odviezol na letisko. Ale pred tým som zbehla do riaditelne a oznámila že končím. Riaditeľ nestihol ani nič povedať. Išla som s vecami pomaly ku východu a "užívala" si posledné chvíle tu. Matka asi vyletí z kože ale je mi to jedno. Už si nenechám rozkazovať! Ostatné decká sú v klubovniach takže neuvidia môj odchod za čo som bola celkom rada. Prišiel taxík a vodič mi pomohol s kuframi za čo som mu bola moc vďačná. Kvoli tomu kopancu som nemohla robiť moc prudké pohyby lebo to bolelo. Cesta na letisko prebehla normálne. Vzala som si kufre a šla vybaviť všetko čo bolo treba.
Už o päť minút to letí!Čakala som na odlet lietadla. Ešte tesne pred tým ako som mala nastúpiť dnu som napísala Namjoonovi čas kedy budem v Kórei. Už púšťajú dnu ľudí. Z radosťou som išla k paní ktorá skontorlovala letenku a doklady a mohla som ísť! Zbohom Kanada! Ide sa do Kórei!