Môj sen Martinus Gunnarsen

2.

Do triedy vošla učiteľka a za ňou dvaja chalani,ktorí sa podobali Marcusovi a Martinusovi. O môj bože. Veď to sú naozaj Marcus a Martinus. Zošuchla som sa trošku nižšie na stoličke,aby nevideli,ako sa červenám.  Melanie,kľud. To predýchaš. To dáš. Hovorila som si v duchu. "Žiaci,privítajte vašich nových spolužiakov." Povedala triedna a ukázala na nich. "Marcus a Martinus Gunnarsenovci. Tak a teraz sa nám môžte predataviť." povedala a sadla si za katedru. Prvý sa ozval Martinus. "Ahoj. Volám sa Martinus Gunnarsen. Mám pätnásť rokov. Učím sa dobre,ale matematiku nemám moc v láske." povedal a uamial sa a učitelka s ním. "Ja som Marcus Gunnarsen. Mám tiež pätnásť. Ale učenie mi moc nejde,narozdiel od môjho brata." povedal a zasmial sa a s ním aj my. Potom ich učitelka posadila za chalanov v strednom rade.

Keď sa hodina skončila,do triedy vošla Olíviina sestra Caroline. Zavolala si ju na chodbu a ja som ostala v triede. Očkom som sa pozrela na chalanov. Rozprávali sa s Petrom a Michaelom,triednym byfľošom. Potom som svoj zrak upriamila dopredu na ešte nezotretú tabuľu.
"Ahoj" povedal niekto a ja som sa zľkla až som poskočila. "P-prepáč. Nechcel som ťa vydesiť." povedal niekto vedľa mňa. Zrak som otočila naňho. Bol to Martinus. Bože. Z blízka je ešte krajší. Asi som za doňho zamilovala druhý krát. Povedla som si. Po chvíli čumenia naňho a jeho ustráchaný výraz som sa odvážila odpovedať. "A-ahoj." povedala som a konečne sa usmial. Ach,asi sa rozplyniem ako vzduch. "Som Martinus. A ty si?" opýtal sa. "Viem kto si. Ja som Melanie." povedala som trasľavým hlasom. "Nemusíš sa ma báť. Nehryziem." a usmial sa. Ja som sanlen zasmiala. "A kto je tá baba,čo sedí pri tebe?" opýtal sa a sadol si na Olíviinu stoličku. "To je moja najlepšia a jediná kamarátka Olívia. Poznáme sa už od škôlky. " s úsmevom som mu odpovedala. "Aha" povedal. Ja som prikývla a upriamila zrak znovu na tabuľu.
"Ale,ale,nikto si tu našiel nového kamaráta. Hmm....Martinusko nezýzaj tak na tú kravičku,ktorá sa nevie ani obliekať a nevie sa ani namaľovať. " povedala Beta svojím ironickým a trápnym hlasom. Mozrela som na ňu a potom na Tinusa. Naozaj sa pomne pozeral. No vtedy sa naňu pozrel a otvorl ústa,akoby chcel niečo povedať. No vtedy sa otočila a odišla. "Nevšímaj si ju. Je to triedna pipka. Volá sa Alžbeta,ale všetci ju voláme Beta. A hento...." kývla som hlavou na jej stranu,kde bola aj so svojími troma poskokiňami. "Hento sú jej poskokine. Simona,Madison,ktorá sa Kedysi babila s nami,no Beta ju nakazila. No a ešte je tam Zuzana." povedala som a odvrátila do nich zrak. "Aha. Nemám rád dievčtá,ktoré majú kilo make-upu na tvári. Páča sa mi dievčatá s prirodzenou tvárou" povedal a obaja sme sa usmiali. "Ehm....nešli by sme dnes spolu domov aj s Marcusom? Nepoznáme to tu,lebo sme sa len včera nasťahovali." opýtal sa zahnbene. Ja som sa naňho pozrela s usmiala sa. "Jasné. Prečo nie." práve vtedy došla Olívia. "Tak ťa po vyučovaní počkám pred školou" povedal a vtedy zazvonilo.
"Eej.Men to čo bolo. Dohadovali ste si rande?" opýtala sa Olívia s úsmevom a sadla si na svoje miesto. "Ahm.....nič. Len sme sa dohodli,že pôjdeme spolu domov. " Olívia sa usmiala a ja tiež. Potom vošla do triedy učitelka. Konečne posledná hodina.

Po vyučovaní ma chalani počkali pred školou,ako sľúbil Tinus. S Olíviou som sa rozlúčila a už sme išli každá inou cestou.
Cestou domou sme sa rozprávali a smiali. Rozprávali mi svoje zážitky. A samozrejme som im povedala,že som MMerka. Čomu sa potešili. Boli radi,že našli aspoň jednu fanynku,ktorá po nich hneď neskákala a tak. Potom sme došli domov. Zistili sme,že máme domy poroti sebe. Rozlúčili sme sa a išli si každý domov.

Ahojte. Je tu nová časť príbehu. Dúfam,že sa vám páči.
Budem rada za každý koment a prečítanie😁😉
Zaziaľ ahoj❤