Can we still be friends?

1.Zabudla som na kamaráta

  "Dobré ráno." - udychčaná pozdravím rodičov a ponáhľam sa na autobus. Ako inak zase nestíham. "Tik-tak, tik-tak..." - už pred bránou na mňa čaká nervózna Linda. "Áno, áno viem já viem. Zase meškám ale poďme o 3minúty nám ide autobus." V autobuse už sedela Terez a len čo sme si ku nej prisadli dala nám dosť zákernú otázku na pondelkové ráno: "No, čo viete Biológiu?" A vtom sme sa všetky 3 nahlas rozosmiali. Terez je bofľoška a zatiaľ počas celej strednej školy ani raz nedostala 2. A my s Lindou sme skôr párty typy a postačí nám, keď z testu dostaneme aj 2 alebo 3. "Iza?" Sakra! Sakra! Sakra! Bol to Maťo a ja som úplne zabudla, že som mu sľúbila, že mu pomôžem po škole v jeho otcovej firme. "Áaaano?" Rozklepaným hlasom som odvetila. "Ty si zabudla, že?" Jeho úsmev sa vytratil z jeho tváre. "Nie, nie. Len vieš, už vo štvrtok idem na posledné preteky v sezóne a sľúbila som otcovi, že dnes ešte potrénujem. Pre..." ani som to nestihla dopovedať a už ma prerušil "Tak si to uži." a odišiel. Celý zvyšok dňa som nemala náladu a odstrkovala som od seba každého, kto sa ku mne prihovoril. Veľmi ma trápilo, že som zabudla na Maťa pretože viem, že jeho otec mu dáva veľa práce a moja pomoc by sa mu veľmi zišla. Večer mi zaklopala mama na dvere. "Áno?" Otráveným hlasom som sa ozvala. "Stalo sa niečo? Otec vravel, že dnes si na tréningu nebola vo svojej koži." Vážne? Myslí si ona, že mám chuť sa s ňou o tom baviť, že som sklamala kamaráta? "Vieš čo mami? Musím sa veľa učiť a nemám čas sa o tom baviť."