The story of one fairy

kapitola 4. Prvé rande

20 september 9:25 sobota
Pred malou chvíľou som vstala a robím raňajky, Natsuove obľúbené pálivé toasty. Natsu-nii má vo zvyku vstávať okolo obeda, ale vône toastov neodolá. Voľná sobota... Aspoň pre niekoho.. aby sme vyhrali súťaž, núti nás Nii-san trénovať aj počas voľna.. ach...
15:03
V poslednej dobe som si všimla, že si dobre rozumiem s Ryuom.. A nie som jediná. Všimol si to hádam každý.. Prečo ho spomínam?? Chcela som tým povedať, že ma pozval do kina na nový film. Natsu si zo mňa robil srandu, no keď som mu povedala, nech je taký frajer a ide pozvať Lucy-san na rande, stíchol. V duchu som sa tešila z malého víťazstva. Mám už len 2 hodiny na prípravu.. Dúfam, že to stihnem.

21. september 23:27 nedeľa
Je neskoro a Natsu-nii pozerá hokejový zápas. Prišla som z kina (alias rande) pred viac ako 2 a pol hodinami a neviem sa z toho ešte teraz spamätať. Bol to taký úžasný deň v mojom živote že som si zapamätala každý detail...
Moje prvé rande
Pred 17 o mňa prišiel Ryuji na jeho bratovom aute. Bola som nervózna, ale nie veľmi. Zo začiatku v aute panovalo ticho. Potom ho prerušil.
"Nepamätám si ťa z 1 . ročníka.. ty si prestúpila, že?", Keď si spomeniem, tak keď som prišla do školy, v prvý deň, chýbal.
"No áno... Prestúpila som z Grimoire Heart Academy."
"Z tej problémovky?"
"Áno.. ale vôbec som tam nezapadla.."
"Inak povedané: nebola si problémová."
"Tak nejako."
Zas ticho...
"Ako dlho si v Nii-sanovej kapele?" Opýtala som sa zo zvedavosti
Prišiel som asi o pol mesiaca skôr ako ty. Aj teba donútil ísť Natsu sa pozrieť na skúšku ako mňa Grey?"
"Áno.. Trvalo mu to dlho, nakoniec ma prehovoril.. má na to talent.. no nakoniec som súhlasila.. a neľutujem."
"Ani ja neľutujem.. spev má baví odmalička."
A tak sme sa rozprávali až sme neprišli na miesto.
"Okej.. Film začína o pol hodinku. To v pohode stíhame." Skonštatoval.
V kine boli 4 sály, a keďže to bol nový film, vo všetkých sa premietal. Prvé 3 sály boli už plne a valila sa ďalšia vlna nadšencov. Keďže sme boli medzi prvými mohli sme si vybrať dobré miesta. Kúpili sme si popcorn (pre každého extra veľký) a išli do kinosály. Film bol dobrý, len ku koncu nezaujímavý. Počas filmu som si nevšimla ako mi skončila hlava na jeho ruke a jeho pravá ruka na mojom boku. Keď som si to uvedomila cítila som ako sa červenám. Bol to príjemný hrejivý pocit. Bolo niečo po 19:15 a nám sa nechcelo ísť domov. Tak sme išli ešte na večeru.. ani som nebola hladná, ale pochutila som si. Samozrejme, že všetko platil on (gentleman). Cestou domov sme sa rozprávali o filme. Mali sme väčšinou rovnaký názor. Zrazu auto spomalilo.
"Ruy, prečo spomaľuješ?", Bola som zmätená, lenže Ryuji bol na tom tak isto.
"To nie ja, ale auto. Niečo nie je v poriadku." Povedal...
Vážne som si to nevšimla, pomyslela som si. Asi pol kilometra bolo parkovisko a kilometer ďalej bol motel.
"Šťastie v nešťastí." Povedal Ruy a oddychol si.
Poď ubytovujeme sa. Aj tak nemáme čo s tým spraviť." Dodal
"Okej."
Išli sme sa ubytovať. Museli sme si vziať izby pre pár lebo bola o mnoho lacnejšia ako normálna dvojlôžková izba.
Ako sme prišli na izbu volali sme bratom.. Môj brat protestoval, ale nemohol nič urobiť. Povedali nám že máme byť opatrný. Ryuji potom volal kamarátovi, ohľadom auta. Nechcela som tam len tak sedieť, a tak som si z tašky vytiahla text pesničky, čo budeme spievať na súťaži. Bola som tak zahĺbená do piesne, že som si nevšimla, že Ryuji dovolal.. Prišiel spoza mňa a hľadel mi do papierov.
"Čo to tam máš?" Spýtal sa a fúkol mi na krk. Tak veľmi som sa zľakla, že som skoro infarkt dostala. A Ryu? Ten sa iba smial.
"To nie je vtipné. Raz dostanem infarkt z toho." Povedala som a udrela ho do pleca.
"Ešte stále som nedostal odpoveď." Trval na svojom.
"Je to ten text piesne, čo budeme spievať na súťaži."
Keď sa dočkal odpovede išli sme si ľahnúť. Aj keď on zaspal okamžite, ja som mala problém zaspať. Predsa len nie som zvyknutá spať v jednej posteli s krásnym chalanom (a Natsu-nii sa neráta). Cítila som jeho dych na mojom krku. Začervenala som sa.
Ráno sme sa zobudili v objatí otočený k sebe. On mal svoje ústa na mojom čele a ja jeho nos na jeho krku... Voňal neodolateľne. Nechcela som ho zobudiť, tak som sa ledva vymotala z jeho zovretia a po špičkách som zamierila do kúpeľne, kde som vykonala rýchlu sprchu a  rannú hygienu. Keď som prišla do izby stále spal. Bol zlatý. Nad tou myšlienkou som sa posmiala. Sadla som si na kraj postele a pozerala do mobilu. Zrazu ma Ryu objal okolo pásu.
"Prečo ešte nespinkáš?" Spýtal sa rozospato.
"Lebo sa mi nedalo..." Zostala som celá červená a v rozpakoch.
"Si zlatá, keď sa červenáš." Povedal a dal mi pusu na krk. Skoro som od toľkej rozkoše odpadla. Čo so mnou dokáže urobiť len jedna pusa a aj to nie na ústa.
"Poďme na raňajky." Navrhol.
"Dobre." Odpovedala som. Jedáleň bola o 2 poschodia nižšie. Počas cesty mi Ryuji chutil ruku a preplietol nám prsty. Na raňajky boli švédske stoly. Najedla som sa tak do plna, tak že som myslela, že porodím malý švédsky stôl. Po raňajkách sme opustili motel a po ceste na parkovisko sme zavolali odťahovú službu. Odťahová služba nás odniesla k môjmu a Natsuovému staršiemu bratovi- Zerefovi.
Zeref a Ryu opravovali auto a ja som ich v pozadí sledovala s čajíkom v ruke. Chcela som sa rozprávať s Mavis (Zerefovou snúbenicou- zbožňujem ju), ale nebola doma.
"Ďakujeme za pomoc Zeref-nii."
"Za málinko a zastavte sa s Natsuom, keď pôjdete okolo."
"Áno prídeme."
Rozlúčili sme sa a išli domov. Cestou sme sa rozprávali o všemožných veciach. Prišli sme okolo pol 9..
"Ďakujem za všetko." Povedala som.
"Aj ja ďakujem, že si išla." A usmial sa na mňa. Už som sa chystala odísť, lenže Ryuji ma chytil za ruku.
"Ešte než odídeš.." začal, :".. pusu na rozlúčku." A uškrnul sa (snažil sa zakryť to jemné červenanie).
Úškrn som mu opätovala ale nič som nepovedala a išla mu vlepiť pusu na líce, keď "zrazu" pootočil hlavu a pobozkali sme sa.
To bolo tak nečakané, pomyslela som si. Ale aj tak som bola červená ako paradajka.
"Tak zajtra v škole." Povedal a usmial sa.
"Áno,. Ajoj." Úsmev som mu opätovala.
Keď som prišla domov, brat hneď pribehol a panicky spustil.
"Nee-chan si v poriadku? Nič sa ti nestálo? Nikto ti neublížil?"
Pozrela som sa na neho: " som v poriadku, nemusíš sa báť." Povedala som s úsmevom. Keď Nii-san videl, že som živá a zdravá, usmial sa tiež a pustil ma dnu.

Stále tomu nemôžem uveriť.. bol to sen? Kôli nám skúška skupiny nebola. Tak sme si úžasne všetci oddýchli.