Nič nebolo plánované

I.

•••

,,Niekedy sú to tie najriskantnejšie rozhodnutia, ktoré môžu navždy zmeniť tvoj život k lepšiemu."

•••

,,Nemôžeš to nechať tak? Budeš robiť, že sa nič nestalo!" Vivien ma už veľmi dobre a dlho poznala.
,,No ja už nevládzem. Už sa nedokážem na seba v zrkadle ani len pozrieť! Nie to rodine! Nemôžem povedať starým rodičom, že som bola nútená predať ďalšiu chatu len preto, aby som vyplatila Johnove dlhy!" chytila som sa nervózne za hlavu.
,,Tak im to nepovieš! Však majú ďalších päťdesiat!" namietla Vivien a hodila rukou.
,,Vivien, ja už nevládzem. Musím sa naplno venovať práci, ak tam chcem ostať. Kvôli Johnovi sa nesústredím na svoju kariéru a potom som nahraditeľná. Už minule som dostala napomenutie od šéfky, že ak budem pracovať takýmto spôsobom, ostanem stále na rovnakom mieste až do dôchodku. Vraj už dlho nevidela tú silno zapálenú redaktorku, ktorá k nej nastúpila pred dvomi rokmi."
Potrebujem odtiaľto vypadnúť. Na čerstvý vzduch, kde sa budem môcť naplno sústrediť písaniu článkov.
Síce som tu rada, medzi starými rodičmi a súrodencami. No odkedy rodičia zomreli, s Johnom to ide dole vodou. Veľmi k nim vzhliadal, a ich odchod ho srdcervúco zasiahol. Asi najviac z nás súrodencov. Je len o štyri starší odo mňa, ale rozumovo sa aktuálne rovná starému dedkovi, ktorý čaká len na to, kedy otvoria potraviny, až si môže kúpiť obľúbené ,,jogurtíky", podgurážený v nálade hneď zavítať do najbližšej herne a prehajdákať tú almužnu, čo dostane od štátu.
Nechcem ho opustiť, lenže staranie sa o neho dáva niekedy dosť zabrať aj dospelej slobodnej žene. 
Veľakrát mi nie je všetko jedno, keď o tretej alebo o štvrtej ráno (v noci) mi zavolajú z krčmy alebo baru, aby som si prišla pre môjho opitého brata, lebo robí bordel.
Musí sa začať starať o seba, lebo sa za chvíľu zničí ako naši rodičia.

Prečo sa starám o svojho brata?
Odpoveď je jednoduchá. Je to môj brat. V jeho očiach vidím nášho otca a v úsmeve maminu. Po smrti rodičov a po odsťahovaní sestry, ktorá už žije vlastným životom, mám na blízku len jeho a nemôžem dopustiť, aby som ho raz stretla na dne niekde pred stanicou pýtať o pár grošov.

Keď bol mladší, bol príkladový brat. Hrával sa so mnou a Klárou na schovávačky u babky a dedka. Keď sme buď ja alebo Klára spadli a udreli si koleno, či lakeť, ako pravý doktor nám ranu očistil, pofúkal a pobozkal, pričom nás nezabudol utešiť, že za pár dní budeme opäť behať ako srnky. Pred rodičmi každý problém obrátil na seba.
V škole na nás dohliadal a obraňoval pred zlými žiakmi, spolužiakmi.
Jeho jednoduchý prívlastok: Ukážkový brat.
Ochranár. 
No po smrti rodičov to s ním išlo dole vodou. Začal chodievať do kasína, hrať automaty, piť v podnikoch a iných rôznych baroch.
Niekedy ho vôbec nespoznávam. Veľakrát za mnou príde a vypýta si peniaze na chľast alebo automaty. Pritom všetkom sa mi nedokáže ani pozrieť do očí. Jednoducho sa z neho vytratila všetka česť, ktorá v ňom kedysi horela a zdravý rozum, ktorý dokázal rozlíšiť dobré veci od tých zlých.
Proste už nevládzem.

,,Haló, počúvaš ma vôbec?!" mávala rukami predo mnou nahnevaná Vivien.
,,Prepáč," sklopila som zrak na stôl s mojou kávou.
,,Presne toto som tušila!" ruky si založila na prsia.
,,Čo presne?" nadvihla som svoje čerstvo vytrhané a vylaminované obočie.
,,Že si už nič neužiješ..." pokrútila som hlavou.
,,Čo prosím?!"
,,Takto sa ťa spýtam, kedy si naposledy vyšla s niekým do spoločnosti?" Založila ruky v kresle a napínavo čakala na moju odpoveď.
,,Teraz s tebou sedím na káve," usmiala som sa škodoradostne. Aspoň na chvíľu, kým mi opäť tvár neozdobila rovná línia pier a neprítomný pohľad. 
,,Nezahováraj, zlatko. Myslím s niekým normálnym do normálnej spoločnosti."
Ach jaj. Ja presne viem, kam tým mieri od samého začiatku. Baví ma však hrať sa v tejto situácii na hlúpu. Vivien veľmi dobre vie, že v mojom živote už dlho nebol žiadny mužský úkaz a pravdepodobne sa dlho ani neobjaví. Moja najlepšia kamarátka presne do detailu pozná nielen moje alergie a nedostatky, ale aj intímny život. Aktuálne mi to však vôbec nehrá do karát. 
,,Neviem," pokrčila som plecami.
,,Dievča! Stále len pracuješ, alebo si doma s knihami pri nose, alebo hľadáš svojho podareného brata... Kedy si konečne oddýchneš a hlavne odreaguješ?!" znova som pokrčila plecami.
,,Však mne to vyhovuje," povedala som ako nič. Ešte pred chvíľou som myslela na niečo iné, no uvedomila som si, že zmena by nič lepšie nepriniesla. Len by sledovala spúšť ďalšej katastrofy za katastrofou nekontrolovateľnou rýchlosťou.
,,Dokedy Alessia?" Nadvihla obočie a zvraštila čelo až tak, že jej nabehli prvé náznaky vrások.
,,Neviem," vyhýbala som sa odpovedi.
,,Vieš čo?" uhasila cigaretu v popolníku, ,,niečo už vymyslím..." objala ma. ,,Zajtra ťa prídem navštíviť do tej tvojej preslávenej kabínky o rozmere 2x2 metre, kde sa rodia tie najlepšie články na svete," žmurkla na mňa. Kabínkou myslela moje pracovné pole. Zakývala mi a odišla z kaviarne.
Vivien sa nikdy nezmení. A preto ju mám tak moc rada. Je to kamarátka do konca života. Na každú chvíľu. Ešte teraz si pamätám, ako na mňa vyletela, keď som sedela na jej mieste vo vlaku. Vtedy som si pomýlila číslo a miestenku som mala hneď oproti. Zo začiatku som sa jej bála čo i len periférne zazrieť. No potom vytiahla knihu od mojej obľúbenej autorky šteklivej roomantiky Vi Keeland, a tak mi nedalo s ňou nadviazať kontakt. Pravdepodobne to bolo moje najlepšie prvoplánové rozhodnutie v mojom do bodky naplánovanom živote.
Dopila som kávu, zaplatila a odišla domov.
Keďže je len sedem hodín, z poličky som zobrala knihu, ktorú aktuálne čítam a ponorila sa do deja.
Bola som totálne duchom neprítomná.
Míňala som očami slová, riadky, strany, ale nič viac.
Stále som rozmýšľala na náš dnešný rozhovor s Vivien o Johnovi.
Celú noc.
Musím mu to stopnúť a už viem ako. Dúfam ale, že to vyjde.

..........................................

Ahojte zlatíčka!❤

Áno, hlásim sa už so spomínaným príbehom. Dnes taká kratšia kapitolka, ale niekedy je menej viac.
Dúfam, že sa páčila a veľmi poteší každý vote, koment.
Ďakujem za prečítanie a za každú jednu odozvu!❤
Zatiaľ ahojky...

Retime_Juliq45😙