Short Horror Stories

"Kamarát"

Chcem sa s vami podeliť o môj príbeh, ktorý sa odohráva v čase, keď som oslavoval svoje jedenáste narodeniny. Mama pozvala na moju oslavu všetkých mojich spolužiakov z piateho ročníku na základnej škole, avšak nikto sa nedostavil. Mame som nikdy nepovedal, že ma v triede šikanovali, že ma bili, posmievali sa mi, že som škuľavý idiot,... Bol som veľmi smutný, nemal som žiadnych kamarátov, po oslave som celú noc preplakal, a veľmi som si prial mať nejakého kamaráta. Na ďalší deň ma rodičia nechali samého doma a ja som si predstavoval akoby mal vyzerať môj ideálny priateľ. Tak som si ho vymyslel, všetky detaily som si uložil v hlave dokonca som mu dal aj meno.
,,Budeš sa volať Hans." Povedal som nahlas. V tú chvíľu sa predomnou zjavila tmavá postava. Natiahla ku mne ruku, akoby sa chcela predstaviť.
,,Ahoj Oliver, ja som Hans a budem tvoj najlepší kamarát, budem ti pomáhať vo všetkom, už nikdy ťa nebudú biť, robiť si z teba žarty, od dnes ťa budem chrániť, ako pravý kamarát." Usmial sa na mňa. Takto som si jeho úsmev nepredstavoval. Bol až príliš široký nato, aby bol ľudský. A jeho oči, boli úplne čierne. Skôr ako som stihol niečo povedať sa vyparil. S pocitom, že mám naozajstného kamaráta, som prežil krásny víkend.

,,Hej idiot, daj mi desiatu." Kričal na mňa spoza dverí záchodovej kabínky môj spolužiak Chris.
,,Nedám." Odvetil som nervózne.
,,Čo si to povedal ty krpatý potkan !"
Začal som smokliť, viem, že má čaká nakladačka, či mu tú desiatu dám alebo nie. V tu chvíľu sa predomnou zjavil Hans.
,,Ahoj kamarát." Povedal potichu, tak aby to Chris nepočul.
Z môjho batohu vybral bagetu. Otvoril ju a do nej nasypal malé pripináčky.
,,Posuň mu ju popod dvere." Pošepkal mi potichu.

Počul som ako slastne si zahryzol do bagety. Vychutnaj si ju poriadne, pomyslel som si. Asi sa vo mne zobudil malý diabol, alebo ho vo mne prebudil Hans ? Onedlho som len počul nariekanie a dusivý kašeľ, otvoril som dvere.

To čo som videl mi zostane v pamäti navždy, nepriamo som zabil svojho spolužiaka, v tú chvíľu bol ešte živý, no kým stačila pribehnúť pomoc bolo už dávno po ňom. Videl som ako vykašliava krv, a nebolo jej málo, celé hrdlo musel mať zničené. Neprestával kašľať a krvi bolo stále viac a viac. Počul som chichot, vedľa umierajúceho Chrisa stál Hans.
,,Má to čo si zaslúžil, toto si chcel nie ?" Opýtal sa ma. Stále sa smial.
,,Nie, nie, ty si ho zabil ! To som nechcel ! Chcel som aby ma už nešikanoval."
,,Veď už nebude." So smiechom sa vyparil.

Bolo strašné vidieť ako si po Chrisa prišla smrť, stál som pri ňom, keď som videl ako prestal kašľať, a z úst sa mu rinuli potoky krvi. Vypleštil na mňa oči, jeho prázdny pohľad hovoril o tom, že som vrah. Ja som ho zabil.

Povedal som rodičom čo sa stalo v škole, ale nepovedal som im úplnú pravdu, zamlčal som čo svojho kamaráta Hansa. Psychicky vyčerpaný som si ľahol do postele.
,,Ahoj kamarát." Pozdravil ma známy hlas. Bol to Hans. Zjavil sa pri mojej posteli s obrovským úsmevom.
,,Tak čo ako sa cítiš ? Od dnes ťa už nikto šikanovať nebude, vieš prečo ? Lebo všetci si myslia, že si ho zabil ty, aj keď neexistuje žiaden dôkaz, každý si myslí, že si vrah. Budú sa ti vyhýbať, budú mať všetci rešpekt. Dokonca aj učitelia." Hovoril to s obrovským nadšením. Rozplakal som sa.
,,Nie, nie, nie, to som nechcel, chcel som aby bol Chris lepší ku mne a nie aby umrel, chcel som mať veľa kamarátov, a nie aby sa ma každý bál. Všetci ma budú brať ako vraha a nie ako kamaráta, už ťa nechcem nikdy, nikdy vidieť, už nie sme kamaráti." Povedal som mu so slzami v očiach.
,,Čo si to povedal?" Tón jeho hlasu sa zmenil z nadšeného na nahnevaný.
,,Že už nie si môj kamarát." Povedal som potichu.
,,Kto nie je môj priateľ, je môj nepriateľ." To boli Hansové posledné slová predtým ako sa vyparil.

Prešlo ďalších 10 rokov, stále som bez priateľov, nikto nezabudol na to čo sa ten deň v škole stalo. Všetci pokladajú mňa, Olivera Pawlovského za vraha. Ale čo je horšie, každý deň sa mi Hans pripomína. Niekedy vidím tmavú postavu, ktorá ma sleduje, inokedy nájdem lístok na ktorom vždy stojí : ahoj kamarát :). Alebo sa zobudím s pripináčikom v tele. Je už len otázkou času, kedy sa mi zase zjaví.