Depersonalizácia

Skrytá úzkosť

Drieme v mnohých z nás. Veľa doktorov by povedalo že nemáme rýpať do rán ktoré nás nebolia, lenže aj rany ktoré nebolia sú rany a preto je fajn im venovať aspoň trocha pozornosti. Môže to byť kľúčové. Podľa mňa žijeme v určitej simulácii ktorú náš mozog halucinuje. Našu realitu máme uloženú len v hlave. To čo vidíme netvoria oči. Tvorí to pár elektrických výbojov v mozgu ktoré zázrakom vytvárajú vedomie. Niekomu sa to bude zdať ako blbosť ale komu sa to podarí vyvrátiť? Správne. Nikomu. Nikdy sa vám nepodarí potvrdiť no ani vyvrátiť teóriu ktorá hovorí, že neexistujete ani vy, ani okolitý svet. Pokiaľ však ja, vychádzam z predpokladu že ste skutočný človek, chcem vám niečo odkázať. Je možné že máte trošku zvýšený tlak v hlave, no musíte to nechať prejsť. Tak ako som o tom hovoril v predošlej kapitole. 

Strach zo smrti. To je tá skrytá úzkosť o ktorej sa bavíme. Je to nástroj ktorý nám vytvára motiváciu. Myslíte že by sme mali motiváciu niečo dosiahnuť, pokiaľ by sme mali žiť večne? Je to znova jedna z vecí, ktorú si s našou kapacitou predstaviť nedokážeme. Nikto z nás ešte večnosť nezažil tak, aby sa mohol vrátiť a rozprávať o nej. Myslím že pokiaľ by sme boli nesmrteľný a odsúdený k tomu, aby sme v ľudskej forme ostali do konca svojho bytia, naša motivácia by bola mizivá, možno žiadna. Vďakabohu preto za vedomie konečnosti. 

Ľudia s touto úzkosťou žijú, a utekajú jej rôznymi možnými spôsobmi. Niektorí tvoria umenie, iní pozerajú rozprávky alebo čítajú knihy. Je ich veľa a žijú medzi nami. Keď sa mi niekto s týmto porblémom zdôverí, opýtam sa, čoho sa na smrti boja. Odpovedajú že sa neboja toho čo bude potom. Hovoria že sa boja priamo momentu zomierania. Žijú vôbec ľudia život keď majú čas báť sa zomierať ?

Na vašom konci, nebudete mať nič. Prišli ste sám a sám aj odídete. V posledných sekundách vášho života nebudete v rukách držať vaše hmotné statky ani svoje lásky alebo priateľov. Budete mať len svoj život, ktorý budete musieť odovzdať. Už nie je váš. Nikdy vám nepatril len ste si ho požičali. Dostali ste ako jedna z kvadriliárd nenarodených detí možnosť narodiť sa. Pochopenie tohto vedie aj k pochopeniu toho, že váš jediný skutočný majetok je váš život. Nič viac, nič menej. Je vedecky potvrdené že po smrti, náš mozog aktivitu nestráca. Napriek tomu že to čo nazývame "ja" už život nemá, má stále funkčnú časť mozgu, ktorá niekoľko minút vyťahuje najkrajšie spomienky zo života. Čo sa deje potom, nevieme. Známy psychoterapeut Yalom tvrdí, že ľudia si vymýšľajú teórie o posmrtnom živote kvôli tomu, aby sa cítili lepšie. Kto som ja aby som mu hovoril že nemá pravdu? Kto som ja aby som mohol poučovať skeptikov? Ja tvrdím jedno. Nemáme silu sa voči času vzpierať. Nemôžme proti tomu nič urobiť. Viem len že akokoľvek bude, toto je naša subjektívna realita. Tak si ju skúsme užiť poďla svojho. Moje názory sú pohľad ktorý len komunikujem slovami. Nikto nikdy úplne nepochopí čo si myslím. Nikto nemá šancu úplne pochopiť druhého. Hmotné bytie alebo ako ho my nazývame "život"raz skončí svoju úlohu. Smrť je našou veľmi prirodzenou súčasťou no nikto z nás by nemal mať právo hovoriť ostatným čo je pravda. Existujú miliardy ľudí, názorov a postojov a pamätajte že nič nemôžte potvrdiť ani vyvrátiť. 

Celý svet je vlastne len taká veľká živá teória. Tak ho neberte tak vážne.