Manager [SK]

7

Aj napriek silnej bolesti hlavy som z izby vybehla ako neriadená strela. Už som mala dosť všetkých tých tajomstiev a podvrhov. Na jednej strane bol Kyle, ktorý nachádzal opäť nové a nové cesty, ako ma postupne ničiť zvnútra. Neprestával sa vracať do môjho života ani po tom, ako som mu povedala, že už o ňom nechcem nikdy v živote počuť. Tobôž ho vidieť.

Myslela som, že všetky tie výstrahy, ktoré som mu adresovala, už konečne pochopil. Ale on si aj tak vždy našiel nejakú cestu späť. Nedalo sa ho zbaviť, nie nadobro. A to ma ničilo možno viac, ako on samotný. Neustále sa báť jeho príchodu, jeho zlosti.

A za druhou stranou mojich problémov stála moja milovaná rodina.

Nedokázala som už viac znášať potrebu vlastného otca ma neustále zrážať k zemi. Či už obchodmi za mojim chrbtom, znehodnocovaním mojej práce alebo neustálym ponižovaním, ktorým mi bez hanby krížil každú cestu, ktorou som sa rozhodla vydať. Správna či nesprávna, na tom nezáleží.

To som ešte s pomocou alkoholu a pár hrubých nadávok dokázala zniesť. Cez čo som sa však preniesť naozaj nedokázala, bola jeho nekonečná potreba zavďačiť sa svojim „priateľom" z vysokých pozícii. Aj cez všetko to nešťastie, ktoré to prinesie jeho jedinej dcére. Na tom predsa nezáležalo.

Pripadalo mi, akoby bolo jeho životnou misiou, zničiť mi život. Kompletne. Otec roka, dámy a páni.

Ak ma vôbec niekedy miloval či na mňa bol hrdý, nedal mi to pocítiť. Nezáujem, ktorý mi preukazoval, dlhý čas efektívne skrýval za množstvo povinností. Ja som však presne vedela, ktorá bije. Nemal ma rád a ja som si pripadala cudzia vo vlastnej rodine. Nehľadiac na všetky tie vlastnosti, ktoré som po ňom zdedila. A nech som s nimi bola akokoľvek zmierená, stále som dúfala, že ma jedna z nich úspešne obíde. Ten odporný nezáujem o vlastné deti.

Márne som ja počúvala tie sladké reči, ktorými ma denno-denne odbíjal. Všetky kredity som mu ale pripísať nemohla, moja matka bola rovnako krutá. Vraj, že Kyle to tak určite nemyslel. A môj najobľúbenejší výrok o vymyslenej šikane bol určite ten, v ktorom synček zbohatlíka, Kyle vystupoval ako neviniatko. Samozrejme, ja som sa predsa bila sama, len aby som upútala pozornosť mojich zaneprázdnených rodičov. Ona však nebola tou, ktorá mu deň čo deň počas bitky, hľadela priamo do temných očí. Očí plných tmy a krutosti. Nebola tou, čo mu musela čeliť, či sa jej to páčilo alebo nie.

Odhodila som všetku bolesť stranou a s hlbokým nádychom vošla do jedálne, v ktorej sa priam ozývalo napätie. Miestnosťou znelo každé cinknutie príboru, každý pohyb Matta, nervózneho z prítomnosti mojich rodičov. Dokonca aj hlasné prežúvanie môjho nafúkaného otca, prevyšujúceho všetkých ostatných v miestnosti. A to nie len svojou výškou, ale hlavne postavením.

Čakala som smiech, nie hrobové ticho. Úsmevy všade naokolo, ako vždy, keď sme večerali s mojim starším bratom a jeho rodinou. Teraz sa však nikto nesmial, ani len malá Vivian. Všetci len znepokojene čakali, akoby sa psychicky pripravovali na to, čo sa chystá.

„Matthew, odchádzame," zavelila som tak rozhodne, až som si prišla ako vlastný otec. Ten iba nahnevane zodvihol hlavu a škaredo na mňa zazrel. Ako som si vôbec dovolila vyrušiť ho pri večeri, všakže.

„Ale pozrime sa, niekto tu má späť svoje staré spomienky. Vitaj späť, dcérka," zabŕdol do mňa otec posmešne. Chris si rodinnú drámu navôkol radšej nevšímal a pozornosť ako poslušný syn, venoval svojmu tanieru. Za to matka sa v celej situácii priam vyžívala. Aké netypické.

„Matthew, ideme," zavrčala som podráždene. Moje divadielko bolo v keli. Ako aj šanca rodičom sa odvetiť.

„Emma, sadni si," ujala sa slova chladne matka, keď sa oslovený muž poslušne postavil, bez akéhokoľvek odporu či otázok. To bola jedna z vecí, ktorú som na ňom zbožňovala. Nikdy sa na nič zbytočné nevypytoval, pretože presne vedel, že mu to skôr či neskôr vysvetlím. A mal pravdu. Už teraz mi hlavou behali všetky nadávky, ktoré som pri ceste autom plánovala vypustiť z úst.