•Dievča v sedle•

•1•

Zobudila som sa na zvuk kvapiek narážajúcich do skla. S úsmevom som prešla k oknu a sadla si naň. Zapozerala som sa na oblohu plnú hviezd, ktoré ma už od mala fascinujú...

Začala som premýšlať nad životom...
Nad všetkým čo sa okolo mňa deje, nad tým čo čakám od tohto sveta a čo chcem dosiahnuť. Posledné dni žijem zo dňa na deň a aj keď sa snažím si všetko užívať nevychádza mi to. Ako keby už nemám dôvod sa ráno vstávať z postele. Škola, rodina, povinnosti... Stále ten istý stereotyp dookola.

V škole nemám moc kamarátov, možno to bude tým, že nemám potrebu ich vyhľadávať. Nemám rada pocit, že som stredobodom pozornosti. Radšej trávim čas sama, samota je aj tak najlepšia. Nechápem ako to niekomu môže vadiť... Ja si to plne užívam, zvykla som si po tom, čo sa Meggan odsťahovala. Bola mojou najlepšou kamarátkou, jej odchod ma zasiahol ale nebránila som jej v tom. Ani som nemohla, bolo to rozhodnutie jej rodičov. Od jej odchodu ubehlo pol roka, čo nie je až tak dlhá doba ale pre kamošky akými sme boli my, je. Všade spolu už od mala....

No život prináša zmeny a nám nezostáva nič iné ako ich prijať. Žiaden boj nám proti nim nepomôže, iba nádej, že všetko bude znovu fajn a pochopenie, že sa to deje z nejakého dôvodu... Dôležitá je sila vytrvať.

Keď odišla, rodičia chceli nech si nájdem novú kamarátku. Viem, že chcú pre mňa vždy len to najlepšie, ale to nie je len tak, nájsť si kamarátov je zložité. A ja som miesto toho radšej všetok svoj čas venovala im, sebe alebo knihám poprípade som sa utápala v smútku, ktorý jej odchod spôsobil.

Rada chodím vypnúť do prírody, vždy ma to nabudí dobrou energiou a silou. Občas so mnou idú aj rodičia, ak si nájdu čas alebo nie sú unavení. Lepších rodičov ako mám ja, nemá snáď nik. Viem, že im môžem dôverovať, vždy ma vypočujú a pomôžu mi. Máme medzi sebou veľmi dobrý vzťah.

Zrazu niekto zaklopal na dvere a moje myšlienky odišli ako slnko, ktoré už dávno zašlo za obzor. Vo dverách sa objavil ocino: "Mia, poď sa najesť !" usmial sa.

Po celom dome sa rozprestiera úžasná vôňa. Lepšie jedlo ako to jej, som ešte nejedla. "Uhm, krásne to vonia mami !" posadila som sa za stôl a pustila sa do jedenia. Ako zvyčajne mamina nám rozprávala historku z práce, na ktorej sme sa začali smiať. Je žurnalistkou čo prináša vždy dobrodružné a vtipné historky.

Už sme všetci sedeli pri televízore a sledovali film, keď sa zrazu ocino postavil a ochvíľu prišiel s tromi šálkami horúcej čokolády a šlahačky. "Pre moje princezné" podal mi šálku. Milujem horúcu čokoládu, vždy mi vyčarí úsmev na tvári. Keď som bola malá a udrela sa alebo si rozbila koleno, ocino mi podal horúcu čokoládu, ktorá vždy všetko vyriešila a rázom mi utrela slzy z tváre. S úsmevom a príjemnými spomienkami som si ju zobrala a poďakovala mu.

Film pomaly končil a ja som s hlavou na maminých kolenách podlahla čarovnému svetu, v ktorom je všetko možné...

•••
Ráno ma zobudili lúče slnka prenikajúce cez okno, na ktorom som znovu zabudla zastrieť žalúzie. Pozrela som sa na hodinky, ukazovali deväť hodín. Zakryla som si tvár pod prikrývku ale podlahnúť snom sa mi už nepodarilo.

Vošla som do kúpelne, pozrela som sa do zrkadla a uvidela svoj odraz. Kučeravé vlasy po plecia sa mi rozleteli počas noci na všetky strany a na tvári bolo zretelne vidieť, že som vstala len pred chvíľkovu.
Vyzliekla som sa a pustila na seba kvapky teplej vody, ktoré mi stekali po tele. Prešiel mnou príjemný pocit uvolnenia. Vychutnávala som si každú kvapku, každý centimeter môjho tela, na ktorú dopadali.

Schádzala som dole schodmi keď som zbadala, že v kuchyni nikto nie je. Nazrela som aj do obývačky ale ani tam nik nebol, až potom som si všimla papierik na kuchynskom pulte. Bolo na ňom napísané, že išli na nákup, keďže naša chladnička zívala práznotou.

Pustila som si pesničky a začala rozmýšlať aké raňajky sa dajú urobiť z toho mála čo ostalo v dome. V kuchyni nie som expert, ale niečo jednoduché už zvládam vďaka mamine, ktorá mi vo varení vždy rada pomôže. Rozhodla som sa ich prekvapiť a urobiť palacinky- sú najľahšie. Na nich sa nedá nič pokaziť, robila som ich už milion krát. Počas pečenia som si pospevovala pesničky a tancovala po dome ako blázon.

Vyberala som taniere na prestretie stola, keď som začula kľúče z chodby. Ochvíľu sa domom rozozneli hlasy mojích úžasných rodičov. Prišli do kuchyne a milým hlasom ma pozdravili "Dobré ráno zlatko" podišla som k nim a objala ich. Zrazu som zacítila ako keby niečo horelo, obzrela som sa a kuchyňu už zahaloval dym . Moja palacinka ! Hups, trošku som na ňu zabudla a pohltil ju oheň. No a čo, to sa stáva každému. Ocino to rýchlo uhasil a bolo tak, ako má. Zvyšné palacinky sme spolu s maminou dopiekli s úsmevom na perách a pustili sa do jedenia.

Po raňajkách som vošla naspäť do izby a začala som sa učiť na zajtra do školy pretože ma čaká test z matematiky. Výsledky v škole som mala dobré a doma som sa učila len pred písomkami. Stačilo mi pár krát si prečítať posledné učivo a už som ho vedela. Mamina mi vždy hovorí, že mám šťastie, lebo ona nad knihami sedávala hodiny a aj napriek tomu matematiku nechápala. Možno aj práve pre to, píše články do novín. Má naozaj talent na písanie, vždy napíše članok tak, že všetkých ohúri. Každý riadok má svoje čaro. Avšak ocino je podnikateľ, v matematike priam vyniká. Zdedil rodinnú firmu, ktorá ho v poslednej dobe celkom dosť zamestnáva, ale vždy si na mňa a maminu nájde čas.