•Dievča v sedle•

•4•

Ráno ma zobudilo extrémne 'príjemné' zvonenie budíka, ktorý oznamoval 7:00 čiže čas vstavať a ísť do školy.

Je pondelok a tie ja naozaj rada nemám, ale kto z nás by mal ? Kým mi vyvrela voda v konvici na kávu ako tak som sa prebudila a išla si sadnúť na terasu.

Prechádzala som chodbou keď som sa stala typickou bitkou strednej školy. Dvaja chalani sa pobili o dievča, ktoré tam potom stresovalo a plakalo. Ešte šťastie, že ja takéto problémy nemám.

Prišiel učiteľ a začal sa vypytovať na dôvody bitky a kto ju vyvolal. Skôr ako sa ktokoľvek z nás mohol niečo dozvedieť nás rozrušil hlas z rozhlasu patriaci riaditeľovi: ,,Žiaci rozídte sa do tried, ochvíľu zvoni"

Tak sme sa všetci rozhrnuli do tried. Mala som matematiku čo nebolo až tak zlé pretože som ju mala rada, vlastne ako aj všetky predmety okrem biologie. Tá ma nebavila čiže som občas nedávala pozor ale inak som sa na všetko poctivo učila.

Nie nebola som bifloška len si nechávam záležať na svojich známkach, pretože mi záleží na mojej budúcnosti a nechcem skončiť ako niektorí čo sa iba povalujú a potom skončia pod mostom. Škola je celkom fajn akurát to vstávanie...

Boli sme asi v polke hodiny keď mi zavibroval telefon pod lavicou. Prekvapená kto mi píše, kedže si s nikým nepíšem som ho odblokovala a pozrela sa.

Alex: Tak mi to sľub, dnes o tretej buď pri parku.

Je celkom odvážny... ,,Slečna Smithová má asi zaujímavejšie veci ako dávať pozor" prerušil ma hlas profesorky. ,,Nie pani profesorka, prepáčte. Už budem dávať pozor." ,,To dúfam" a vrátila sa späť k výkladú učiva, ktoré písala na tabuľu.
Mne neostávalo nič iné ako chytiť pero a začať písať tiež.

,,Dobre žiaci, to bude na dnes všetko. Zopakujte si na ďalšiu hodinu učivo budeme písať písomku." V triede sa spustili protesty ale mne to neprekážalo. Ozval sa zvonček čo znamenalo koniec poslednej hodiny za čo som bola rada lebo toto bol dosť vyčerpávajúci deň.

Po ceste domov som rozmýšlala či isť do parku alebo nie. Pozrela som na hodiny, ktoré ukazovali 13:50, moc času som už nemala a tak som sa rozhodla, že to aspiň skúsim. Napísala som Alexovi stručnú správu, že tam budem.

Nabrala som si špagety na tanier a začala premýšlať čo si vezmem. Nakoniec vyhrali čierne rifle s vysokým pásom na ktorom je asi päť gombíkov a biele tričko na krátky rukáv, ktoré okrem toho že malo červené rukávy obsahovalo nápis Hell was full,so I came back !

Ako stvorené na stretnutie s ním. Neplánovala som byť na ňho znovu zlá, ale pokial si začne prečo by som sa aj ja nemohla zahrať na mrchu ? Občas netušim kde sa to vo mne bere.... Chcem byť slušná baba čo sa učí, nepije, nefajčí a je na každého milá ale potom si uvedomím, že každý si to ani nezaslúži a nasadím si tvár zlej mrchy.

V slúchatkách mi hrala pesnička od Miley Cyrus- We can't stop. Kráčala som smerom k parku keď som si všimla, že tam niekto stojí pod stromom v tieni. Bolo 14:52, myslela som si, že to je Alex a tak som rozhodla ísť bližšie k nemu. Po chviľke ako som išla bližšie som si začala uvedomovať, že to Alex nie je.

Ako obarená som ostala stáť na mieste, nebola som schopná sa pohnúť s miesta. Bol to muž okolo 30 rokov, na pohľad bolo vidieť, že bol zjavne pod vplyvom alkoholu alebo omamných látok.

Prejdem okolo, snáď mi nebude venovať pozornosť a Alexa počkám na druhej strane parku.

Bola som asi dva metre za nim keď som si uvedomila, že mi nič nespravý a zbytočne som bola paranoidna a tak som spomalila a kráčala ďalej.

Mala som slúchatka talže som nepočula, že niekto kráča za mnou. Zrazu mi niekto zo zadu priložil ruku na ústa. Začala som sa mikať s úmyslom vytrhnúť sa tej neznámej osobe z rúk, čo sa mi vôbec nepodarilo iba som spôsobila, že ma držal pevnejšie.

,,Prestaň a začni spolupracovať, neublížim ti. Užijeme si a potom ťa pustim" slizkým hlasom na mňa prehovoril. V hlave sa mi výrili scénare ako zle to môže dopadnúť,no nedokázala som robiť nič. Ten chlap bol 3x väčší ako ja. To zúfalstvo čo naplňovalo moje vnútro sa nedá ani opísať. Cez slzy som už nevidela, strácala som silu sa brániť.

Započula som hlas: ,,Okamžite ju pusti ! " Potešila som sa no netušila som komu patrí. Zovretie rúk ešte viac zosilnelo a neznámy ma začal ťahať hlbšie k stromom. Rozpoznala som blížiaceho sa Alexa.

Chvílu nato už muž ležal na zemi. Alex nad ním stál a nekontrolovatelne ho bil hlava nehlava. Hnev z neho sršal a ja som začala mať obavy nech toho muža nezabije.

,,Alex už stači, prestaň už prosím" stále so slzami v očiach a slabučkým hlasom som k nemu prehovorila. Otočil sa na mňa, jeho zelené oči boli chladnejšie ako noc v Januári a ja som sa ho začínala báť.
,,V živote viac sa k nej nepribližuj a ani k nijakému inému dievčaťu" odplul si pred neho a prišiel ku mne.

,,Si v pohode ?" z jeho očí už nešiel hnev. Zmohla som sa len na prikívnutie a on ma stiahol k sebe, omotal si ruky okolo mojích pliec. Vdychovala som jeho vôňu a postupne som sa ukludnila.

,,Ďakujem Alex, nechcem ani pomyslieť čo by sa stalo keby tam nie si. " pozrela som sa mu do očí a snažila sa usmiať. ,,Na to ani nemysli" rukou mi utrel posledné slzy z tváre. ,,Nenávidim ľudí ako on, pred pár rokmi..."

Ďakujem za 3K reads.❤