•Dievča v sedle•

•2•

Prechádzala som poslednou ulicou mesta, už som blízko lesa. Čoskoro vypnem od reality a ponorím sa do seba, len ja a príroda.... Nič krajšie nie je ako ukľudňujúci štebot  vtákov, šuchot lístia, zvuk tečúcej vody narážajúcej o kamene a vôňa rozkvitajúcich stromov....

Stojím na moste, podomnou je rieka a ak som si to správne naplánovala, tak za pár minút pôjde vlak... Nie, nechcem sa zabiť, len mám rada ten pocit keď tu stojím a okolo mňa plnou rýchlosťou prejde vlak. Bez ohľadu na to či tam stojim alebo nie, nevšimne si ma. Vtedy si pridem pre svet neviditeľnou, stratenou a zároveň nájdenou v tak krátkej chvíli.

Stalo sa to takým mojím miestom zabudnutia na ktoré chodím ak potrebujem rozmýšlať alebo len tak prestať vnímať svet a oddýchnuť si od neho.

Boli dni kedy som nezvládala život, a priam som sa topila v strede mora bez pomoci. Nedokázal mi pomôcť nik, pretože som im svoju bolesť neukázala. Nerada sa delim o svoje myšlienky s niekym. Som typ dievčaťa, ktoré svoje pocity radšej skrýva pod masku aby jej nikto neublížil a problémy si riešim sama aby som nikoho nezaťažovala...

V tých dňoch som to všetko chcela vzdať a tak som išla na most s úmyslom pod ten vlak skočiť. Stála som tu prázdna, bez pocitov... Necítila som šťastie, smútok ani bolesť, život zo mňa vysal pocity... Ba dokonca som necítila ani pocit viny za všetko čo sa stalo...

Áno, toto všetko sa dialo po odchode Meggan kedy sa mi začal rúcať svet. S ňou odišiel kus mňa, a nekonečné hodiny som sa vinila a tríznila myšlienkami, že odišla kôli mne. Myslela som si, že ja som ten dôvod prečo to tu všetko opustila.

Ľudia v škole sa so mnou nikdy moc nebavili, vždy to boli len kamoši Megg a po jej odchode so mnou prerušili kontakt. Meggan bola typ dievčaťa, ktoré bolo od prírody dokonalé, nemusela sa tak tváriť, narozdiel odomňa. Mala bezchybnú tvár a dlhé blond vlasy, siahali jej až po pás.  Na tvári mávala ten žiarivý úsmev čo zahreje každého na koho sa pozrie pri srdci, a taktiež bola milá, spoločenská a na veci sa vždy pozerla s nadhľadom. Možno aj to boli dôvody prečo bola v škole obľúbená.

Doteraz neviem prečo si vybrala práve mňa v škôlke ale som za celý čas čo somnou strávila vďačná, lebo s ňou som zažila chvíľe na ktoré nezabudnem... Aj keď ona na mňa už možno zabudla alebo ma nahradila niekym iným. Kamaráctvo sa nedá udržiavať na dialku, aspoň nie to naše.

Vzťah s rodičmi sa mi zlepšil, keď našli list na rozlúčku pohodený v izbe. Oni boli dôvodom prečo som stále na tomto svete, zavolali mi a donútili ma nad všetkým ešte raz popremýšlať a zmeniť postoj.
Ukázali mi, krásu tohto sveta. Naučili ma, že život je taký aký si ho urobíme a preto je potrebné aby sme svoje sny nesnívali ale prežívali, v skratke aby sa stali realitou.
Trávili so mnou od toho dňa veľa času ço iba prospelo vzťahu, ktorý sme si budovali.

Toto miesto pre mňa znamená veľa, nový začiatok, a koniec slzám ktoré som tu preplakala... Pokial dobre viem na toto miesto som chodievala sama, nikto tu nikdy nebol... No zrazu som započula slabý zvuk gitari, nevedela som odkial ten zvuk pochádza. Obzerala som sa a v dialke pri brehu som uvidela koňa, ktorý sa tam voľne pásol. Neďaleko neho som zbadala chlapca, ktorý sedel na zemi a v rukách mal gitaru. 

Zvuk, ktorý sa šíril vetrom bol rajom pre moje uši. Hral jednu z mojich obľúbených pesničiek, Arrows To Athens- City of Angels. 

Sing me a symphony

one for the lost in between

the city of fallen dreams,

the city of angel...

Prebrala som sa z tranzu, ktorý vo mne tá pesnička vyvolala. Odvrátila som od neho zrak a zahľadela sa na vodu podomnou.

Po chvílke som na sebe ucítila pohľad, hneď som vedela komu patrí a tak som sa pohla smerom k nemu. Dúfam, že to nebude jeden z tých pekných ale namyslených chalanov čo spravia hoci čo, len aby zaujali babu a získali si jej pozornosť... 

Farba jeho vlasov sa presne nedala určiť, bolo to niečo medzi blond a hnedou. Jeho oči žiarili zelenou farbou, ktorá vás do seba pohltí pri každom pohlade. Boli to tie oči v ktorých by ste sa dokázali stratiť.... Výrazné lícne kosti jeho tvári dodávali dokonalosť.

Musím sa priznať, bol krásny... Typický sen každej baby. Lenže teraz som si bola viac ako istá, že bude patriť k "bad-boys"
Viem si ho predstaviť ako stojí pri stene klubu, vyfukuje dym z cigarety a okolo neho sú baby...

Pochvíli prestal, zrejme si všimol, že sa pozerám. Snažila sa odvrátiť zrak no v tom sa nám stretli pohľady, asi je už moc neskoro aby som zmizla...

,,Emh... Prepáč, započula som ťa keď som bola na moste, tej pesničke sa nedalo odolať  musela som prísť bližšie" zahanbene som priznala. No jeho to skôr pobavilo ako urazilo: ,,Som rád, že sa ti páčila. Je to prvá pesnička, ktorú som sa naučil hrať na gitare a ty si prvá, ktora ju počula" pri tom ako to povedal si rukou uhladzoval vlasy no aj napriek tomu mu ostal jeden neposlušný prameň na druhej strane. Jeho vlasy boli špinavo blond, mal výrazné lícne kosti a prenikavé zelené oči, za ktoré by nejedno dievča bolo ochotné vraždiť. Jeho úsmev mi pripomenul Megg, Zapozerala som sa na vodu, na ktorej sa krásne odleskovali zapadajúce lúče slnka a az vtedy som si uvedomila, že sa zvečerieva a mala by som ísť, pretože ísť po tme cez les by teda sranda vôbec nebola. 
Alex sa zdvihol a išiel so mnou, až na koniec mostu kde sme sa rozlúčili, nasadol na koňa: ,,Dúfam, že zajtra sa tu uvidíme znovu" dodal pri odchode a následne po tom som počula už len dupot koňa, ktorý sa mi začal vzďalovať.

Už som ležala v posteli keď som si uvedomila, že sme sa s Alexom nedohodli na tom, okoľkej sa stretneme... V hlave som si prehrávala pesničku, ktorú spieval a tak som zaspala s úsmevom na tvári a myšlienkami na neznámeho chlapca s gitarou...