Úlomky skla

1# úlomok-Dylan Morales

Do školy som kráčala s prižmúrenými očami. Takmer celú noc som sa prehadzovala a hrala sa s mobilom. Nedokázala som zaspať, všetko bolo v ten moment pre mňa dôležitejšie. Dokonca som si pozrela aj nočnú talk show a prečítala niekoľko kapitol z knižky, ktorú mám požičanú z knižnice. Samozrejme, ráno bolo pre mňa neskutočne kruté a ledva som sa dostala z postele. Mama na mňa zízala ako na strašidlo, keď som si šla spraviť kávu. Popravde sa jej ani nečudujem. Dúfam, že dnes už nebudem mať ten istý problém, pretože takéto vstávanie neznášam a prakticky nemám naň žiadny zmysluplný dôvod. Jednoducho som nemohla zaspať.

Do triedy som vkročila spolu so zvonením. Hodila som sa na svoje zvyčajné miesto za moju najlepšiu kamarátku a hlavu si položila na lavicu. Zaskučala som do dreva od túžby po svojej mäkkej posteli. Odpoveďou mi bol smiech. Otrávene som zdvihla tvár a zazrela smejúcu sa bacuľatú černošku predo mnou. Vykrútila som pery do grimasy a podložila si tvár dlaňou.

„Čo si celú noc robila, zlato?" prehrabla mi gaštanové vlasy.

„Nemohla som spať," zašomrala som.

„Takže som prečítala asi päťdesiat strán a stihla ešte aj show Jimmyho Fallona," pousmiala som sa. Rozosmiala sa a odhalila dokonalý chrup.

„Kedy na nedostatok spánku budeš mať rozumnejší dôvod?"

„Myslíš ako ty?" nadvihla som obočie.

„Aby som chodila po kluboch, hrala sa s chlapčenskými citmi a po búrlivej noci, toho chudáka nechala pátrať, kde som?"

„Je to určite záživnejší dôvod. Navyše, môžem ja za to, že moje krivky sú také neodolateľné?" zatriasla svojím mohutnejším telom. Zasmiala som sa spolu s ňou.

Do triedy vošiel učiteľ a moja kamarátka sa neochotne otočila dopredu. Vytiahla som si zošit, keď sa dvere triedy opäť otvorili. Ani som sa neunúvala zdvihnúť zrak. Určite opäť niekto mešká, keďže mal lenivé ráno ako ja alebo čosi podobné ako klasika, zmeškanie autobusu, vlaku, metra. Obťahovala som zvýrazňovačom nadpis, keď mi kamarátka hodila na lavicu ceruzku. Zamračila som sa a zdvihla zrak s tým, že jej vynadám, avšak oči mi spadli na oneskorenca. Takmer mi vypadli z jamiek. Toto nie je možné? Čo tu ten robí? Však on... odišiel. Myslela som, že ho už neuvidím. V triede nastalo ticho. Nebola som jediná, kto si pokladal podobné otázky. Avšak pozná niekto aj odpoveď? Pred tabuľou stál vysoký, vyšportovaný chlapec s tmavými vlasmi schovanými pod kapucňou. Hlavu mal sklonenú, oči sklopené na čierne značkové tenisky. Mlčal. Nebolo nutné ho predstavovať. Dylan Morales.

„Posaď sa Dylan," kývol mu učiteľ. Chlapec bez slov rýchlo vykročil. Prehnal sa popri mne ako víchor. Vkĺzol do poslednej lavice pri okne. Na spolužiakov ani nepozrel, zatiaľ, čo oni z neho nedokázali odtrhnúť zrak. Ja som sa radšej hrala s perom bojujúc s nutkaním otočiť sa ako všetci ostatní. Učiteľ si odkašľal a všetci odvrátili zrak od pekného chlapca. Keď sa obrátil učiteľ k tabuli, šťuchla som do kamarátky pred sebou.

„Kelsey, čo tu robí?" šepla som. Ak niekto vedel o všetkom, čo sa v našom okolí mihne, je to určite Kelsey Rossová. Mykla plecami a pootočila sa.

„Asi stále nie je v poriadku a zabudol si vziať lieky," uškrnula sa, no mne to vtipné neprišlo.

Snažila som sa sústrediť na hodinu, ale myšlienky mi neustále utekali k chlapcovi, ktorý by tu po správnosti byť nemal. Je o rok starší a my sme posledný ročník. Zo školy odišiel približne pred rokom. Nikto nepoznal skutočný dôvod, každopádne dohadov bolo mnoho. Jedni tvrdili, že ako mladistvý bol vo väzbe pre tú autonehodu, iní, že sa hanbil ako pes ukázať sa niekomu na oči. Kolovali reči, že bol na liečení, pretože prepadol závislosti na heroín. Navyše je dosť riskantné, že sa tu ukázal. Ľudia sú hnusní a určite jeho príchod nezostane nepovšimnutým. Keď odišiel, myslela som, že ho už nikdy neuvidím a teraz? Zo strán som neustále počula tichý šepot.