Úlomky skla

3# úlomok-Čitateľ

Vošla som do knižnice a vrátila knižky, ktoré som už prečítala. Knihovníčka sa na mňa milo usmiala. Som tu častý návštevník a mnoho zamestnancov ma pozná aj po mene. Knižnica je skoro ako môj druhý domov. Kráčala som medzi policami a so záujmom čítala názvy diel. Bruškami prstov som sa dotýkala chrbtov kníh, s jemným úsmevom hľadala niečo, čo ma zaujme. Vytiahla som jednu tenkú knižočku a pokračovala v pátraní. Nakoniec som si sadla k stolu asi s pätnástimi knihami. Čítala som ich anotácie aj kratučké informácie o autorovi. Nemôžem si vziať všetky. Nakoniec som zúžila celkový výber len na sedem kníh a ostatné vrátila do políc. Ešte mám čas, neponáhľam sa domov.

Spokojná som si sadla a z tašky vybrala zošit s perom. Otvorila som rozpísanú poviedku a pokračovala v nej. Písaniu sa venujem dlho, ale pri žiadnom príbehu dlho nevydržím. Jednoducho sa v tom stratím alebo ma to prestane baviť. Tak som to vo veľkom vzdala a píšem si iba poviedky, pár situácií, scénok, ktoré mi nedajú spať a nútia ma vložiť ich na papier. Stihla som napísať iba pár viet, keď ma niekto vyrušil.

„Čo si to tam čmáraš?" ozval sa chlapčenský hlas a ja som od ľaku nadskočila na stoličke.

„Panebože," vydýchla som.

Za chrbtom sa mi ozvalo zachechtanie. Prudko som sa otočila a spadla mi sánka. Čo ten tu robí?

„Mohol si sa taktne ozvať," zamrmlala som.

Nič nepovedal, iba si prisadol. Prižmúril oči a premeriaval si ma. Zaklapla som zošit a zaťažila ho lakťom, aby náhodou nezazrel moje slová. Pohľad som mu mlčky oplácala. Hľadela som do jeho krásnej tváre. Mal tie najkrajšie hnedé oči, aké som kedy videla. Niekedy sa mi zdali jasné ako karamel ba až jantár, inokedy naopak tmavé ako horká čokoláda. Neskutočne tajomné kakaové oči. Niet divu, že nemal problém s hľadaním ženskej spoločnosti. Pre takéto oči by boli schopné ženy vraždiť. Topila som sa v nich. Boli jednoducho nádherné. Jeho tvár bola jeho zbraň. Tmavé vlnité vlasy mal vyčesané dohora, no jeden pramienok mu neposlušne padal do čela. Nechtiac mi pohľad zablúdil aj k jeho pekne krojeným perám, no rýchlo som sklonila zrak, aby si nič nevšimol.

„Čo tu robíš?" Nabrala som odvahu a vzhliadla k jeho očiam.

„Toto je knižnica. Verejné miesto," odvetil s úškrnom.

„To nie je odpoveď na moju otázku," odvrkla som.

„Čo v knižnici ľudia asi robia?" Pobavenie sa ani nesnažil skrývať.

„Ty čítaš," pochybovačne som nadvihla obočie.

„Je na tom niečo čudné?" Tentoraz on nadvihol obočie. Odvrátila som zrak a zavrtela hlavou. Oprela som sa o operadlo stoličky, na ktorej som sedela, pričom som si prekrížila ruky na prsiach. Nevedela som, čo mu mám povedať. On sa naklonil a pozrel na knižky, ktoré si chcem požičať. Jeho pery opäť vytvorili úškľabok. Je možné zblázniť sa do niekoho, koho ledva poznám a k tomu ma vie niekedy privádzať do zúrivosti?

„Harry Potter. Nehovor mi, že si tieto knihy nečítala," zasmial sa.

Našpúlila som pery.

„Čo tu, v skutočnosti, robíš?" opýtala som sa ho otázku, ktorú mi položil on, keď som si k nemu prisadla na obede po prvýkrát. Odhodlane som mu hľadela do tých prenikavých očí. Oprel sa o operadlo stoličky rovnako ako ja.

„Prečo si to urobila?" prešiel priamo k veci.

„Mohla si odísť alebo sa prizerať ako všetci ostatní."

„Nemohla," odvetila som.

„Naopak. Netvárme sa ako hlupáci. Obaja vieme, čo sa v škole o mne hovorí. Vidím tie pohľady a počujem tie reči. Ja nie som idiot. Dokonca aj ty si sa posledné dni držala ďalej," rozprával ticho. Jeho hlas pôsobil ako vrčanie.