Želám si život!

Kondičku ešte mám

Po 6 kilometroch kráčania po tvrdom betóne sa zastavím. Vypnem mozog. Zatvorím oči a zhlboka sa nadýchnem. Zrazu sa mi niečo v mozgu pohne a vykvitne mi myšlienka. Tá myšlienka je o tom, aký som blbý. Lebo som si nezobral ani bicykel, ani motorku, teda nejakú funkčnú, alebo auto. Tam kde som býval, bolo veľa áut. Povznášam sa nad tou myšlienkou ako keby som vyhral lotériu... 

Po chvíli pokračujem ďalej. Je tu pustá planina. V diaľke asi 500 metrov sú ďalšie domy a ja som tu. V tej chvíli som si uvedomil, že som v strede veľkého priestranstva. Pole, cesta, ja, jarok, pole a po 700 metroch les. Idem do jarku a moja cesta pokračuje. 

V hlave si stále hovorím: "Čo som to ja za blázna, že som si nezobral auto. Teraz musím ako sprostý ísť po jarku a zlievať si do topánok vodu."

Ale je to oveľa lepšie, ako riskovať, že nejaký sniper len stisne spúšť a ľahký cieľ je na zemi. To tak teraz funguje.

Akonáhle padnú zákony a pravidlá, ľudia sa stanú divými opicami, ktoré chcú kradnúť, rabovať, aby mali pre seba čo najviac. A aby toho nebolo málo, k tomu vás ešte zabijú, ak k nim nebudete dobrý.