Želám si život!

Prvé stretnutie

Nekonečná cesta sa mi javí pred očami. Pripomína mi diaľnice v Amerike. Rovno. Po 20 kilometroch križovatka, ktorá rozdeľuje rovnú cestu na ďalšie tri. Tejto ceste sa zámerne vyhýbam. Nie preto, lebo ma irituje, ale kvôli ľuďom, ktorí cez túto cestu stále prebiehajú. Sú ako potkany. Uvidia vás a hneď idú za vami.

Ťažko sa mi premýšľa nad tým, čo sa vlastne stalo. Čo spôsobilo tú náhlu smrť toľkých ľudí. Radšej sa tým nezaťažujem, lebo mi to berie energiu.

Vytiahnem si plechovku ochutenej sódovky a počas pomalého kroku, po kúskoch popíjam tento zázrak ľudstva. Milujem ochutené sódovky a nebojím sa to priznať.

Zastanem. Niečo sa tam pohlo. Tam v diaľke asi 5 minut odo mňa. Prebehlo to cez cestu. Mám pri sebe môj samopal TAR21. Vždy pripravený a nabitý. Schovám sa za krík. V rýchlosti si z ruksaku vyberiem ďalekohľad a pomalým pohybom sa zdvihnem nad krík aby som sa pozrel, čo sme tu mali za návštevníka.

Po dvoch, alebo troch minútach úpenliveho sledovania cez ďalekohľad som to vzdal. Schoval som ho a potichu zazipsloval ruksak. Je tu také ohlušujuce ticho, že aj to každodenné spievanie vtákov čo som počúval v mojom útočisku, bolo menej hlučné ako toto ticho.

Napätie poklesne. Vstanem, hodím si ruksak na chrbát a pokračujem ďalej. Od Chyby je toto prvý ľudský pohyb, ktorý som zaregistroval v mojich unavených očiach.

Je večer. Musím si nájsť prístrešie. Je tu veľa opustených domov, ktoré tu len prežívajú a smutne sa pozerajú na upadajúci svet. Kráčam k najbližšiemu. Dvojposchodovému rodinnému domu s krásnou neporušenou záhradou. Asi tam nie je nič zaujímavé, keď tu ľudia ešte neboli.

Obhliadnem celý dom. Nikto. "Výborne!" Ustliem si krivu cudziu posteľ a zaľahnem.