Dieťa štyroch živlov |book 2|

Jedno prekvapenie za druhým

Streda, 7:05

Ráno som sa zobudila s veľmi zlou náladou. Spomenula som si na to, čo mne a Nicholasovi povedal včera lekár. Zavrčala som a hlavu si zakryla perinou. Nicholas ma zase celú odkryl a prehlásil na celú izbu: ,,Elena, vstávaj!" S ťažkosťami som sa posadila. ,,Tebe nie je ani trochu ľúto, že Sophia a Radley sú mŕtvi?" vyčítavo som sa ho opýtala, avšak dávala som si pozor na slová, aby som Nicholasa náhodou nejako neurazila.

,,Isteže mi to je ľúto, ale vieš... počas svojho života som sa naučil príliš sa nezaoberať negatívnymi myšlienkami. To, čo sa stalo, už nezmeníš. Takže by si sa nemala až tak zaoberať všetkým zlým, čo ťa v živote stretne. Viem, že si ich mala veľmi rada, ale... skús sa na život pozrieť z lepšej stránky a užívať si každý deň naplno, odohnať strach a žiť tak, akoby bolo všetko naposledy." Tieto slová ma dojali. Ale Nicholas ešte neskončil. ,,Práve toto som myslel tým, že niektoré veci sú v živote dôležitejšie ako známky." Usmiala som sa naňho. Mal pravdu. Nicholas sa jemne dotkol môjho krku a pobozkal ma. Znova som sa usmiala. ,,Ďakujem..." Nicholas mi úsmev opätoval a potom ma vytrhol z tejto peknej scénky. ,,Tak už poď, lebo zmeškáme..." Chytil ma za ruku a vytiahol z postele aj z izby.

---

TELESNÁ (DIEVČATÁ)

,,Bude to prvá hodina, keď s tebou nebudem..." povzdychla som si. Nicholas prikývol. ,,Veru tak..." V tej chvíli ma Leslie zavolala, že už sa ide do šatne, tak som pozdravila Nicholasa a nasledovala som ostatné dievčatá.

---

Po rozcvičke sme sa začali rozdeľovať do tímov. Hrali sme futbal, takže som sa potešila. Ja som bola ako vždy v obrane, Bella bola v našom tíme brankárka a Carmen s Leslie boli v útoku. Keď sme sa už rozostavili na svoje miesta, ako aschvál začali baby zo športovej triedy s trénerom ešte rozoberať akúsi súťaž alebo čo. Ja som len stála na svojom mieste. Znudene som sa pozrela smerom k tribúne, kde sedeli diváci počas zápasov. A - kohože tam nevidím? Na jednej zo stoličiek v zadných radoch sedel Nicholas. Usmial sa. Pozrela som sa naňho pohľadom á la ,,Ty tu čo robíš?!" Obaja sme sa zasmiali, ale to ma už učiteľ volal na hru.

---

Keď sme skončili, všetci sme si pobrali svoje fľaše, zošity a všetko možné a išli sme do šatne. Ja som ešte musela pobrať dresy a lopty. Akoby to nemohol urobiť niekto iný...

Tesne pred dverami ma chytil za ruku Nicholas a odviedol ma na babské "hajzle", ako sme tomu niektorí občas hovorili. ,,Hej, Nicholas!" zakričala som potichu. Nicholas si priložil prst k ústam, zavrel dvere a podišiel bližšie ku mne. Boli sme na jedom zo šiestich wc-iek a tam bolo dosť málo miesta, takže... asi si viete, predstaviť, ako to tam v tej chvíli vyzeralo...

Nicholas ma chytil pod tričkom okolo pása a pobozkal ma. Najprv párkrát na pery, potom aj na krku. Zavrela som oči, zodvihla hlavu a jemne sa usmiala.

Mohlo by to ísť takto donekonečna, lenže začalo zvoniť - na hodinu. Odtrhla som sa od Nicholasa. ,,Už poďme, zvoní na hodinu..." Ale Nicholas ma nepustil. ,,Budeme tu celú hodinu." ,,Nie! Musím ísť na fyziku! A ty máš tel..." Nicholas mi priložil prst na ústa. ,,Uvoľni sa... Čo sa stane, ak nebudeš na jednej hodine? Vyhovoríme sa, že ti na prestávke prišlo zle a musel som byť s tebou. A poznámky si od niekoho odpíšeme..." V podstate mal pravdu a bol to dobrý nápad, ale zaváňal v tom dosť veľký prúser. Nicholas ma však uistil, že ,,všetko vyrieši". A tak sme pokračovali v našej bozkávačke ešte ďalších 45 minút.

---

,,A vy kde ste boli?" spýtal sa nás večne dotieravý Oliver. ,,Čo ťa do toho?" spýtala som sa ho. ,,Pokoj, nevšímaj si ho..." zašepkal mi Nicholas, stále hľadiac na Olivera.Ten však pokračoval: ,,Ále čo? Tu sa asi niekto zaľúbil!" povedal dosť hlasno na to, aby to počula celá trieda, takže teraz na nás zízalo vyše 20 ľudí. Bolo mi to trápne. Zahanbene som sklopila zrak. Keby som Oliverovi nevrátila jeho zapáranie, asi by ma od zlosti roztrhlo. Ja si totiž nenechám skákať po hlave.

,,Áno, sme dobrí priatelia. Vari nezávidíš?" frajersky sa usmial Nicholas. Vtedy dovnútra vošla triedna. A máme prúser, povedala som si v duchu.

,,Nicholas, Elena, poďte sem!" prikázala nám učiteľka. Prišli sme k nej. ,,Čo si to dovoľujete? Elena, prečo si nebola na fyzike? A ty, Nicholas, na telesnej?!" začala po nás vrieskať triedna. Ja som sa chytila za brucho, druhou rukou som sa oprela o učiteľkin stôl a ešte predtým, ako stihol Nicholas čokoľvek povedať, som triednej všetko povedala. Samozrejme, že nie pravdu...

,,Bolo mi zle. Vracala som. A Nicholas bol so mnou. Prepáčte, že sme vám to nepovedali..." Triedna sa tvárila, akoby v sebe nemala žiadny cit. ,,Chcete mať neospravedlnenú hodinu?" Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Sklonila som hlavu. ,,Si v pohode?" opýtal sa ma Nicholas. Pokrútila som hlavou. ,,Asi budem vracať..." povedala som a rozbehla som sa na WCko. Nicholas za mnou pred očami triednej nemohol ísť na babské WCka za mnou. Takže ani neviem, o čom sa s triednou rozprával, ale po zvonení za mnou nenápadne prišiel.

,,Si dobrá herečka..." usmial sa Nicholas a ja tiež. ,,Už poďme na anglinu, lebo Murfinová bude nervózna..." súrila som Nicholasa. Ten len prehodil: ,,To bude aj tak." zasmiali sme sa, išli sme si do triedy po veci a následne dolu do jazykovej učebne.

Za celú hodinu sme stihli len dve cvičenia v pracovnom zošitea preložiť si polovicu textu. Ja s Nicholasom sme sa hlásili len vtedy, ak sme niečo vedeli a ostatní nie. Inak sme boli celú hodinu ticho. Dobre, priznávam, až na pár vecí, ktoré sme si cez hodinu povedali, ale tie učiteľka ani nepočula.

---

,,Elena, poď sem!" zakričala na mňa triedna. ,,Bože, čo zase chce? Dneska nemá asi dvakrát najlepšiu náladu..." šomrala som, keď sme prichádzali k učiteľke. ,,Nicholas, ty tu nemáš čo robiť!" osopila sa naňho triedna. Mala som čo robiť, aby som sa ovládla a nezačala po nej vrieskať ja. Nicholas zdvihol ruky do obranného gesta, sadol si na svoje miesto a len z diaľky všetko pozoroval.

,,Prečo máš zápis?" opýtala sa ma triedna. Začudovane som sa na ňu pozrela. ,,Z čoho? Aký zápis?" ,,Z angličtiny. Nehovor mi, že o tom nevieš..." odpovedala triedna a čakala na moju odpoveď. Pozrela som sa do notebooku, ktorý mala učiteľka pred sebou. Bolo tam moje meno a pri ňom stál zápis: ,,Žiačka vykrikovala počas hodiny a nerešpektovala pokyny vyučujúcej." ,,A-ale..." začala som. ,,Ja som bola s Nicholasom ticho celú hodinu, len keď sme niečo vedeli, prihlásili sme sa... Však, Nicholas?" otočila som sa k nemu. Nicholas vyzeral byť zmätený, ale prikývol. ,,No očividne nie... A ešte jedna vec: prečo máš z dejepisu priemer 4,50? A z geografie máš trojku..." Triedna mi ukázala známky. Naozaj som tam videla také známky, ako tvrdila triedna. Lenže jediné známky, aké som dostala, boli dvojka a jednotka z dejepisu a jedna jednotka z geografie... Nechápala som, čo sa dialo. Známky sa nemôžu predsa len tak zmeniť... Musela som zistiť, čo sa deje.

---

,,Nechápem to... Veď som mala z dejepisu pri odpovedi dvojku... V ten deň, keď si prišiel..." nervózne som komentovala známky, ktoré som pred matikou uvidela v učiteľkinom notebooku. Nicholas len zamyslene prikývol. ,,A... nemohli by to byť hackeri?" Zasmiala som sa. ,,Pozerávaš veľa filmov." ,,A vieš, že ani nie?" namietol Nicholas. Potom sme obaja stíchli.

,,Ja tomu neverím!" Vstala som a podišla k Nicholasovmu notebooku. Otvorila som internetovú žiacku knižku a ešte raz sa pozrela na moje známky. Zamerala som sa hlavne na už spomínaný dejepis a geografiu. Nanešťastie tam boli rovnaké známky, ako som videla v škole. Zo zavretými očami som si povzdychla. ,,Neboj, bude to dobré..." objal ma Nicholas. ,,Dúfam..." zašepkala som.